Spevák Ľubo Virág: Mohol som byť ďalej, ako som

Hudobní kritici ho prirovnávajú k nezabudnuteľnému speváckemu mágovi Karolovi
Duchoňovi. Poslucháči na jeho koncertoch plačú od dojatia alebo šťastia. Rómske
piesne totiž spieva zo srdca ako nikto iný. V Českej republike, kde už má takmer
domovskú scénu, ho uvádzajú ako slovenského Bocelliho alebo Pavarttiho. Ľubi
Virág.

Spolupracujete s operetnou divou Máriou Eliášovou, Karlom Gottom, Antonon
Gondolánom, Janou Kocianovou, Martinom Babjakom, Petrom Dvorským, robil ste
predskokana Smokie… Verejnosť vás však stále považuje za najlepšieho
interpréta rómskych piesní. Oslovujete spevom viac Rómov alebo Nerómov?

– Podľa ohlasov pravdepodobne Nerómov. Možno preto, že rómske kapely a
speváci spievajú viac o sebe ako živote, ako napr: mama, chorí som, mama, nemám
peniaze, mama, bokhalo som… Hudba je predsa o niečom inom. Má robiť človeka
lepším… Okrem toho Rómovia sú chudobní a na moje koncerty väčšinou nechodia.

Išli ste niekedy za nimi zo svojimi piesňami napríklad do osád?

– Priznám sa, že som už spieval takmer všade – na svadbách, rodinných
oslavách, zadarmo, aj za veľké peniaze, ale v osade som ešte nikdy nebol a
pravdepodobne ani nebudem. Domnievam sa, že osadní Rómovia potrebujú viac jedlo,
ošatenie a topánky ako kultúru. Je mi to ľúto, ale na Slovensku je to zatiaľ
tak.

Samozrejme, dnes ste uznávaný spevák, ktorý nemusí nikomu nič dokazovať.
Spomeniete si niekedy na svoje začiatky?

– Prišiel som ako mladík do bratislavského Savoya, aby som sa spoznal s
vtedajšími hudobníkmi. Nesmelo som si sadol a čakal na ich príchod. Prišli v
bielych klobúkoch a v bielych topánkach, fajčili cigarety cez cigáršpice,
povýšenecky mi onikali a všetci sa nesmierne čudovali, že v Pate (dedinka pri
Váhu neďaleko Serede), odkiaľ pochádzam, sú aj muzikanti…

V Pate rómski muzikanti nežili?

– Veľa muzikantov v Pate skutočne nežilo. Hovorilo sa, že môj pradedo bol
vraj vychýrený muzikant, ale ja som ho nikdy nepoznal. Vyrastal som u babky, môj
nevlastný otec ani mama ma k hudbe nikdy neviedli, aj keď som vraj hudobný sluch
mal… Chceli mať zo mňa zámočníka alebo také niečo.

Takže ste boli odkázaný sám na seba?

– No, za ruku ma nikto neviedol. Začal som ako v tom čase každý. Od
trinástich rokov som sa pokúšal hrať na base a bicích, potom som hral v prvej
zostave skupiny Zenit. To bola taká známejšia kapelka, hrávali sme v rádiu, a
neskoršie som išiel, tiež ako všetci slovenskí muzikanti, do sveta. Hral som
prakticky v celej Európe… V noci hral a spieval, cez deň makal v hotelovej
kuchyni. Pomerne skoro som sa ženil a mal deti, takže som sa musel poriadne
oháňať, aby som zarobil peniaze. Vždy som sa však venoval hudbe, aj keď moji
priatelia začali neskoršie podnikať, ja som ostal verný muzike.

Ale istý čas ste podnikali aj vy, nie?

– V prvom rade som musel drieť, aby som prežil. Najskôr v niklovej hute,
potom ako buldozerista, natierač fasád. Neskoršie som mal aj kamiónovú firmu.
Zamestnával som 13 ľudí, sám som jazdil na kamióne. Najazdil som asi 3 milióny
kilometrov. Ale na muziku som ani vtedy nezanevrel.

V poslednej dobe vystupujete veľa v Českej republike, kde vás uvádzajú ako
slovenského Bocceliho…

– V Českej republike som bol vždy ako doma. Spolupracoval som s Karlom Gottom
aj Antonínom Gondálom. Teraz vystupujem sólo v Národnom dome v Prahe, v Ostrave,
Hradci Kráľovom, prakticky po celej republike. V Česku pre mňa pracuje skvelá
manažérka, bohužiaľ, na Slovensku mi taká dobrá duša chýba. Spievam moderné
piesne, klasiku, aj rómske piesne. Som už vo veku, kedy si môžem vyberať.

Ľubo Virág (1955), rodák z dedinky Pata, sa hudbe venuje od trinástich rokov. Hral na gitare a bicích, od roku 1970 hral v prvej zostave skupiny Zenit, od roku 1978 účinkoval prevažne v zahraničí. Vydal albumy Idem domov (s Janou Kocianovou, 2001), Fantastica Italiana (s Máriou Eliášovou, 2002), Najkrajšie rómske piesne (2004) a Načo pôjdem domov (2006) a V.I.P. Gypsy. S manželkou Darinou (žijú spolu 37 rokov a mali 3 deti) žije v Šoporni a pýši sa svojimi piatimi vnukmi. Jeden z nich 10 – ročný Dávid, víťaz vo svoje kategórii, vyhral celoslovenskú súťaž klaviristov. Hrdý starý otec chce z neho vychovať v prvom rade správneho „mužského“, aby sa v živote nestratil, až potom muzikanta.

Čoskoro budú vraj vaše piesne počúvať aj v Amerike…

– Vraj áno, moje posledné cédečko (V.I. P. Gypsy) prerazilo aj za veľkú mláku.
Malo by sa začať čoskoro predávať. Uvidím, ako to celé dopadne.

Ako sa vlastne rodilo toto cédečko?

– Nápad som nosil v hlave už dávnejšie. Jedného dňa sa kapela V.I. P. Gypsy
zišla v Šoporni, dva dni sme popíjali, fajčili a pritom trocha aj muzicírovali.
Na tretí deň sme išli do nahrávacieho štúdia a nahrali cédečko. Myslím si, že
sme urobili kus poctivej rómskej hudby a nastavili latku veľmi vysoko. Potrvá
dlho, kým ju na Slovensku niekto preskočí.

Mimochodom, vznik orchestra V.I.P. Gypsy máte na svedomí tiež vy?

– Iba som oslovil špičkových rómskych muzikantov, ktorí už majú za sebou
účinkovanie v známych orchestroch. László Molnár (kontrabas) a Sándor Ürmös (cimbal)
sú členmi známeho 100-členného cigánskeho orchestra Rajkó z Budapešti. Na gitare
hrá Marco Pillo, rodák z Bratislavy (Virágov synovec), na husle hrá Ivan Herák,
tiež bratislavský rodák, ktorý vyučuje husle na pražskom konzervatóriu. Perkusie
nahral dnes už nebohý Jozef Dodo Šošoka. Všetkých týchto muzikantov som poznal
už predtým. Absolvovali sme desať živých vystúpení mesačne po celom Slovensku a
myslím, že šesť v Českej republike. Títo chlapci hrajú na živých koncertoch ešte
o triedu lepšie ako v nahrávacom štúdiu.

Ako sólista účinkujete v orchestroch Big band Radio Bratislava, Fantasy
orchestre, Čarovné a Diabolské husle. Nekoncertujete však len s rómskymi
orchestrami…

– Nie, ale ak už hovoríme o hudbe, každý musí uznať, že Rómovia sú
muzikálnejší, sú doslova diabli. Ibaže mnohým chýba profesionalita, nie sú
disciplinovaní, nemôžete sa na nich spoľahnúť. Nacvičoval som napríklad tri
mesiace s ôsmimi rómskymi muzikantmi. Išlo o jediný koncert, ktorý sme mali
odohrať v zahraničí. Keď malo dôjsť k vystúpeniu, prišli piati, z toho dvaja
cudzí… Toto ťažko odpúšťam. Snažím sa ich učiť, že robota to nie sú len
peniaze. To je záväzok, vzťah, iné obzory, iné poznania, iné vplyvy, nová
komunita. Učil som tak svoje deti a učím tak aj svojich vnukov. A musia sa to
naučiť i rómski muzikanti ak sa chcú uživiť v brandži. Len muzikálnosť nestačí.

O muzikantoch sa predsa hovorí ako o rómskej elite, nie?

– Možno v minulosti sa tak hovorilo, dnes ale mnohí ustrnuli na jednom mieste.
Pre nich akoby zastal čas. Ak sa nezmenia, neprežijú.

Ak by ste mali šancu, zmenili by ste niečo vo vašom živote?

– Nemusím sa hanbiť za nič, čo som robil. Vždy som sa snažil, aby moja rodina
nikdy netrpela núdzou. Keď sa ma raz spýtal Peter Dvorský, u ktorého profesora
som študoval spev, musel som sa priznať, že u žiadneho. Nemám hudobné vzdelanie,
hudobnú školu som ani nevidel. Ženil som sa ako 17 – ročný, do toho prišli deti,
mal som sa čo obracať, aby som ich uživil. Ani doma ma ku vzdelaniu neviedli,
prebíjal som sa teda životom ako samorast. Ak by som mohol niečo zmeniť vo
svojom živote, určite by som študoval. Mohol som byť ďalej, ako som dnes.