Pavol Berky: Jak se Rom-Sint stane módním návrhářem

V Romano hangos přestavujeme formou rozhovorů hlavně mladé Romy a Romky,
kteří se dokázali v určitých oborech prosadit a jejichž osudy jsou v mnohém
zajímavé. Samozřejmě, že především s úmyslem ukázat je jejich vrstevníkům jako
možný vzor k následování (Čímž neříkáme, že jenom pouhá vůle jedince v dnešní,
čím dál víc sociálně rozdělené společnosti, ke společenskému vzestupu
postačuje). Na rozdíl od těch, kteří odpovídali na naše otázky v předchozích
číslech, přestavuje Pavol Berky úplnou výjimku – je to zatím jediný romský módní
návrhář široko daleko…

Patříte původem k ne moc početným Sintům. Tedy Romům pocházejícím z
Německa, uzavřenějším vlastně ještě víc než Olaši a mluvícím i mimo Německo
romštinou s německými výrazy. Žil jste ale na Slovensku u maďarských hranic, teď
jste v Praze. Dalo by se přiblížit tohle netradičně namixované zázemí?

Áno, naša rodina patrí pôvodom k Sintom, ktorí sa usídlili na južnom Slovensku v
okolí mesta Rimavská Sobota, čiže blízko maďarských hraníc. Avšak musím povedať,
že i napriek tejto okolnosti nemáme v rodine veľa príbuzných, ktorí hovoria po
maďarsky. A vlastne i tá pôvodná kultúra Sintov, ich zvyky a tradície pomaly
vymyzla, keďže príchodom na Slovensko sa rodina pomiešala s inými rómskymi
kultúrami a pomaly, zdá sa, zaniká úplne. Je škoda, že ten dnes tak vzácny pôvod
sme si nedokázali uchovať viac.

Dobře, a které jazyky v jakém prostředí používáte?

Musím sa priznať, že romsky nehovorím. To pokladám za veĺke mínus a to je,
myslím, v súčasnosti i veľký problém u ostatnej rómskej mládeži v mojom veku. Ja
sa vždy při položení tejto otázky – či hovorím rómsky – snažím vyhovoriť na
rodičov, ktorí nás k tomu v detstve neviedli. Ale na druhú stranu – viem
pochopiť vtedajšiu spoločenskú situáciu, takže chápem ich rozhodnutie. Teraz je
asi na mne, ako sa s týmto nedostatkom vyrovnám a čo urobím pre jeho odstránenie.

Okrem teda materskej slovenčiny hovorím plynule francúzštinou. V súčasnej dobe
sa venujem angličtine, bez ktorej bohužiaľ mladý člověk nemôže fungovať. Dnes je
to naozaj univerzálny jazyk, ktorý dokážete využiť při všemožných
príležitostiach, seminároch, stážiach a pod. Žijem momentálne v Prahe, ktorá
ponúka mnoho možností ako využiť všetky vaše jazykové schopnosti. Keď som
nastúpil do prvého ročníku na Vyššej škole umelecko priemyslovej (VŠUP), mali
sme v ateliéry dvoch zahraničných študentov na výmennej stáži, ktorí boli z
Francúzska. Jeden chlapec a jedno dievča, takže i to bolo pre mňa veľkým
prínosom a a príležitosťou prevetrať svoje znalosti.

Pokud vím, tak jste ale vyrůstali jako rodina spíš obklopeni Neromy. Jak jste
se mezi majoritu dostali a jak vám mezi gádži najednou bylo? A aspoň něco z
romského, nebo „sintského“ světa jste si uchovali? Nebo jste prostě už pak žili
stejným stylem jako většina gádžů kolem vás?

S rodičmi sme sa přesťahovali z dedinky, v ktorej vyrastali naši rodičia a
neskôr i ja so sestrou, kde bola i väča časť našej rodiny, do spomínaného města
Rimavská Sobota. Mne bolo asi pärokov. Tu sme ostali približne osem rokov.
Nebolo to sice ďaleko, ale predsa sme zrazu boli sami a museli sme si odvyknúť
od toho stereotypu, kde celá rodina žije pohromade a za susedov máte svojích
bratrancov, strýkov, tety, atď. So sestrou sme začali navštevovať mestske školy
a všetko bolo akési iné, nové…

Ale kontakt s rodinou sme neprerušili. Pamätám sa, ako sme sa každý víkend
tešili, keď sme odchádzali na dedinu alebo ako otec vždy brával na pár dní ešte
malé sesternice a bratrancov k nám do toho malého jednoizbového bytu, kde sme sa
potom všetci tlačili na jednej posteli. Nevedeli sme sa dočkať, kedy nás otec
zoberie do neďalekej cukrárne alebo na zmrzlinu za rohom. Bolo to veľmi príjemné
obdobie.

Niekedy takéto odlúčenia prídu vhod a asi je pravda, keď sa hovorí, že potom sú
si ľudia o niečo bližší. Ale keď človek žije v inom prostredí ako v tom na ktoré
je zvyknutý, tak sa mu začína i prispôsobovať. Možno to, že som Róm, mi v tých
začiatkoch zťažilo situáciu a musel som vynaložiť o trochu viac námahy jako
nerómske deti, aby som bol v škole rešpektovaný. Ale o to viac ma to asi
posúvalo vpred. To vedomie, že môžem byť lepší a viem byť lepší ako ostatní. Som
hrdý na to, čo som v živote zatiaľ dokázal, a som hrdý na to, že som Róm.

Dalo by se – co do vztahu většiny k Romům – srovnat prostředí, kde jste žil v
dětství, a kde žijete dneska? Tedy vaše rodiště na jižním Slovensku a Praha?

Ono keď máte také veľke město akým je Praha, tak všetky tie problémy sa akoby
viac rozložia a nie sú tak viditeľne na povrchu, ale stále tam sú. Pričom v
malých mestách ako napr. Rimavská Sobota, tým že každý každého pozná, každý vie
o všetkom a o každom tak predsa len tie negatíva sú oveľa zreteľnejšie a nedajú
sa „ututlať“ a ostať nepovšimnuteľnými. I to je jedna z nevýhod malých miest.
Praha mi dáva viac slobody. Tým, že tu žije mnoho cudzincov a je tu veľký príval
turistov, častokrát nespoznáte na ulici, či ide o Róma, Araba, Turka, či
Španiela. Mne osobne sa stáva, že ľudia sú prekvapení keď im při konverzácii
zdelím, že som Róm. Že na mňa v obchodoch hovoria anglicky som si už tak nejak
zvykol a neriešim to.

Módní návrhář, aše současná profese a záliba – s tím jsem se příliš zatím v
Romů nesetkal. Kdy a jak vás tahle branže začala přitahovat?

To je ťažká otázka. Viete, niekedy robí člověk věci, ktoré musí robiť, niekedy
robí věci ktoré chce robiť, ale niekedy robíte věci, ktoré cítite že viete
robiť. Presne nad touto otázkou som sa prednedávnom zamýšľal. Prečo vlastne
študujem to čo študujem, prečo sa venujem práve módnej tvorbe? Predsa len tá
módna brandž nie je taká ružová a krásna ako sa zdá. Mnohokrát mi príde hodne
povrchná a zbytočne naškrobená. Ale vedomie, že robíte niečo, čo má úžitok, vám
dovolí prehltnúť i tento nedostatok. Nie je nič krajšie ako vedomie, keď niečo
vytvorím a viem, že existuje skupina ľudí, ktorá tak isto zdieľa môj názor na
věc. Možno hovorím príliš neurčito. Ale odev podľa mňa nie je len akási povrchná
záležitosť, aj keď sa tak môže javiť. Odevom dávame najavo veľa vecí. Môžme sa
tak zaradiť do nejakej skupiny alebo naopak zaujať určitý negatívny postoj. To
ako sme obleční na nás veľa prezrádza, preto by sme mali premýšľať o tom čo si
ráno vezmeme na seba. A nerobiť to len preto, že do práce nahí nemôžeme.

Samozrejme, tieto názory som ešte nemal v hlave, keď som už počas základnej
školy čmáral návrhy na papier. Ani při štúdiu na strednej škole v Trenčíne,
ktorú som absolvoval, som nebol definitívne rozhodnutý, že práve táto profesia
je tá, ktorej sa chcem venovať. Po pravde, na strednej škole som mal obdobie,
kedy som plánoval štúdim ukončiť a tento odbor mi prišiel nezaujímavý a nevedel
som si nájsť k nemu cestu. Myslím, že k úplnému rozhodnutiu došlo paradoxne
vtedy, keď ma neprijali na VŠUP do Prahy, kde som sa prvý krát hlásil hneď po
maturite. Ja som tip človeka, ktorý ak niečo chce tak to musí dosiahnúť. A to
bol moment, ktorý ma k tomu vyburcoval. Po neúspešných príjmačkách som
odcestoval na rok do Francúzska, kde som si zdokonalil jazykove schopnosti a
ďalší rok som si podal znovu prihlášku na VŠUP do ateliéru Módní tvorby pod
vedením profesora Jozefa Ťapťucha. Tentokrát to vyšlo a už som tu vlastne tretí
rok. S nikym by som nemenil. A konečne môžem povedať že robím věc, ktorú cítim
že robiť viem.

Na Slovensku jste ke studiu vašeho oboru nenašel podmínky? Bylo lepší odejít
do Prahy?

Predsa len VŠUP v Prahe je veľmi prestížna škola a ja osobne považujem odevnú
tvorbu na tejto škole za jednu z najlepších, ak nie aj najlepšiu v Českej
republike, ale i v rámci Slovenska. To bol ten hlavný dôvod. A na druhú stranu,
v Prahe bola už nejaký ten čas i moja sestra, ktorá tu študovala romistiku na
Karlovej Univerzite, takže i to bola taká moja podpora čo sa týkalo ubytovania a
podobných vecí. Predsa len je fajn, keď máte při sebe niekoho blízkeho, ktorý
vám môže pomôcť keď to potrebujete. Tým lepšie keď je to člen rodiny.

Výuka na vaší škole – čím je pro vás zajímavá?

Ten prístup profesora k študentom je v každom ateliéry individuálny, preto i tá
forma výuky je rôzna. Samozrejme sú nastolené určité pravidlá. Ale tým, že každý
ateliér ma i svoje špecifické aktivity, tak tie rozdiely tam občas sú. Náš
profesor zároveň vyučuje i na škole v Paríži, takže vždy ho máme k dispozíci na
dva týždňe tu v Prahe a potom cestuje na dva týždňe do Paríža. Každý profesor má
svojho asistenta, s ktorým máme možnosť konzultovať naše projekty. Ako som
spomínal, ten prístup je v každom ateliéry iný.

Mne osobne ten náš veľmi vyhovuje, pretože v tom čo robíme a čo chceme robiť,
nie sme profesorom zvláštne limitovaní. Dáva nám dosť veľký priestor na
seberealizáciu a na vlastný rozvoj. V každom ročníku je tak maximálne 4 – 5
študentov. VŠUP je výberová škola a príjmacie skúšky sú pomerne náročné. Takže
uchádzač si práve túto školu nevyberá len preto, aby získal nejaký titul a
nezajímala ho samotná výuka na škole. Väčšinou sem prichádzajú študenti s jasným
zámerom a špecializáciou na odbor, prípadne umelecké odvetvie, v ktorom by radi
pôsobili.

Možno i ďalším faktorom, prečo som sa rozhodol študovať na VŠUP, bola celková
atmosféra na škole: Nádherné priestory budovy i samotní ľudia. Vždy som sa dobře
cítil v prostredí zapáchajúcom od farieb. Na chodbach preplnených kdejakými
podivnosťami, nedokončenými obrazmi, v prostredí bizarných osobností, umelcami…
To všetko mi bolo blízke. Samozrejme dnes viem, že v podstate ide o úplne
normálnych ľudí, ktorí sú možno niekedy až príliš realistickí a postrádajú tú
fiktívnu umeleckú dušu. Ale i napriek tomu si to svoje prostredie tak trochu
strážia. Už v prvom ročníku ma milo prekvapili večierky v ostatných ateliéroch.
Ide hlavne o príjemne strávený večer, ale niekedy sa to môže zvrhnúť do poriadne
divokej zábavy. V pivničných priestoroch máme kantýnu, do ktorej všetci radi
zájdeme na panáka po úspešnej obhajobe klauzúrnych prácí.

Přicházejí tam i lidi ze zvědavosti, kteří chtějí poznat exotický obor, nebo
většinou už lidi s jasným zájmem o věc? A jaká je na škole asi „úmrtnost“?

Prevažne sem nastupujú ľudia s jasným zámerom ako som spomínal. Je tu ale potom
možnosť rôzne prestupovať na ine odbory a vyskúšať si i výuku v iných
ateliéroch. Napr. sochu, architektúru, fotku atd. Všetko je věc dohody a ten
študent nakoniec môže i oddiplomovať v úplne inom ateliéry, do akého nastúpil na
začiatku.

Nepoznám mnoho študentov, ktorí by boli nespokojní s výukou na škole a
dobrovoľne by odišli. Hovorím, je to výberová škola a dostane sa sem len
málokto, takže sa predpokladá, že i tí uchádzači sú si tohoto vedomí a takisto k
tomu patrične pristupujú.

Dobře, to byli studenti. A teď absolventi. Je svět vystudovaných módních
návrhářů a návrhářek něčím výjimečný, zajímavý? Čím?

Hodne študentov už počas školy využívajú program Erasmus – výmenné stáže do
zahraničia. A častokrát tam po štúdiu znovu vycestujú a uplatnia sa tam, keďže
ako všetci iste vieme, Česka republika nie je zemou kde by tá poptávka bola
zvlášť vysoká. Ak by som mal hovoriť za odbor ktorému sa venujem ja, tak je to
azda ešte horšie. Textilný priemysel u nás v podstate vôbec nefunguje a s
otázkou „čo po diplomke“ je stále veľký problém. Riešiť to založením vlastnej
značky je tak náročné a nákladné riešenie, že často to stroskotá už len pri
pomyšlení na to. Je to ťažké, snáď to v budúcnosti bude lepšie. Budeme tomu
veriť.

Znáte nějaké další Romy nebo Romky – i v zahraničí – kteří by se zajímali
nebo profesně věnovali módnímu návrhářství?

Priznám sa, nejak som potom nepátral ale čo sa týka nášho Československa, tak
neviem zatiaľ o nikom, kto by tento odbor študoval. Samozrejme je třeba
rozlišovať návrhára a návrhára. Pre mňa nie je návrhár ten, čo si kutí niekde
doma na kolene šatičky, ktoré budú vystavené v dome kultúry za príležitosti dní
obce. To dnes dokáže každý. Tu ide skôr o istý celkový záujem o odbor, prehľad a
určite i znalosti, čo sa týka technických vecí, konštrukcie odevu, postoj k móde
ako takej. Ja by som bol rád, keby som spoznal i ďalšieho Róma – Rómku, ktorí by
sa venovali tomutu odboru. Určite by ma to potešilo. Problém je však i v tom, že
mi Rómovia sme veľmi netrpezliví. Chceme všetko tu a teraz. Nebaví nás čakať a
preto často u mnohých prípadoch ten potenciá na tomto základe stroskotá.

Jsem v tom úplný laik a většina čtenářů taky. Dalo by se tedy nějakým stylem,
spíš pro laiky, vysvětlit, jaké módní trendy vám imponují? Jaké návrháře vy sám
uznáváte, kteří se vám naopak nelíbí? A jaké trendy nebo směry byste chtěl razit
a prosazovat do budoucna?

Nemám konkrétnych návrhárov, ku ktorým by som sa prikláňal. Áno, sú takí,
ktorých práca ma baví a rád si pozriem ich kolekcie. Ale snažím sa nechávať si
od toho dostatočný odstup, pretože je to veľmi zavádzajúce a vidím i na iných
príkladoch, že ten čisto inšpiračný zdroj sa môže zvrtnúť na super zdroj ku
kopírovaniu.

Mám rád čistú módu, s jasnou formou, názorom. Nemám rád preplácanosť, zbytočnu
dekoratívnosť, ale nie som zarytý minimalista. Každé moje obdobie je inšpirované
niečím iným. Preto je u mňa bežné vidieť pestrofarebné odevy a zároveň kolekciu
čiernych modelov. Štúduim na VŠUP beriem i ako určitú cestu hľadania sa.

V jednom rozhovoru tuším pro Romeu jste uváděl, že na nějaké přehlídce jakýsi
váš model šatů z modelky přímo na molu spadl. Předpokládám, že to vzbudilo spíš
pozitivní ohlas. Kde jste nastudoval tuto neotřelou reklamní strategii?

To je príhoda, ktorú vyťahujem vždy, ak chcem pobaviť nejakú skupinku kamarátov.
Bolo to vlastne ešte na strednej škole. Moja prvá učasť na súťaži. Pani
profesorka sa rozhodla, že môj odev prihlási na istú súťaž mladých návrhárov.
Avšak modelka, na ktorú som šaty šil, nebola v danom termíne dostupná, takže
musela nastúpiť iná. Všetko bolo v poriadku, modelka vystúpila na mólo, prešla
sa po ňom až na jeho koniec kde sedela porota, zapózovala a hop… Vršok šiat jej
spadol dolu, takže tam ostala stáť polonahá před desiatkam očíi udivených
divakov. Následne bol môj model diskvalifikovaný s odôvodnením, že šaty nesedia
na postave, tým pádom nebola zvládnutá technická stránka odevu. Ja osobne som sa
nemohol zúčastniť tejto vtipnej situácii, ale keď mi to tí ktorí to videli,
referovali, bol som rád, že som bol tam kde som bol. Ale holt, dnes sa už nad
tým len usmejem.

Můžete zmínit soutěže nebo přehlídky, kde se vaše návrhy uplatnily? Z čeho
jste vy sám měl radost, jak reagovalo publikum, kde jste dostal nějakou cenu
atd?

Moja ďalšia účasť, taktiež z čias strednej školy, bola súťaž Zlatá fatima junior
v Trenčíne. Spolu so spolužiačkou sme vytvorili mini kolekciu, ktorú sme sa
chceli na tejto súťaži prezentovať. Ja, v tej dobe výrazná osoba čo sa modelov
týkalo, som si vymyslel, že urobím šaty, ktoré budu tentokrát zámerne odhaľovat
jedno prso modelky, ktoré som tesne před predvádzaním pomaľoval farbami.
Samozrejme všetko to bolo v rámci akéhosi konceptu, ktorý teraz nie je
podstatný. Okrem toho že som nemohol nájť do poslednej chvíle dievča, ktoré by
mi ten model predviedlo a ktoré mi našli až kamarátky z internátu – predsa len
asi by bolo blbe chodiť po izbách a pýtať sa mladých školáčok, ktorá z nich by
bola ochotna vyzliecť sa aby som si ju prezrel, pretože hľadám vhodnu modelku
pre môj model. Sotva by mi nejaká uverila. Nakoniec mi teda kamarátky našli
pekné mladé dievča, ktoré sa nato dalo. Avšak ten druhý problém prišiel až po
samotnej súťaži, keď sa v istom denníku objavila fotka dievčiny s odhaleným
prsom cez celú stránku novín. Okamžite prišli sťažnosti zo strany rodičov. Ale
nakoniec sa celá situácia urovnala, keďže modelka sa teda priznala, že si bola
vedomá toho čo robí. Ale aj takéto věci sa dejú.

Keď sa tak nato spätne pozerám, tak strednú školu som mal celkom zábavnú. Na
VŠUP je to predsa len o niečo serióznejšie a profesionálnejšie. Možno je to i
tým, že v tej tvorbe som sa predsa len trochu ukľudnil.

Před nejakým časom som bol oslovený prezentovať pár svojich modelov při
príležitosti krstu nového módneho časopisu Ellise v Bratislave. Bola to veľmi
príjemná akcia, kde som sa stretol so svojími bývalými spolužiačkami. Plus taký
bonus som dostal. Keď ma požiadali, aby som vytvoril originalny model pre krstnu
mamu časopisu – slovensku playmate Evu Cifrovú.

Najnovšie ma veľmi prekvapila Cena Ateliéru, ktorú som získal za svoju poslednú
kolekciu, klauzúrnu prácu z letného semestru, s ktorou sa mimochodom chystám
prihlásiť i na súťaž Top Style Designer 2012 v rámci veľtrhoch v Brne – Styl a
Kabo. Tak dúfam, že sa mi podarí, keď už nič, tak aspoň kvalitne prezentovať.

Viděl jsem fotky kde jste obklopený chumlem modelek. Prozraďte – jde o
„normální holky“, co prostě mají figuru a každá je povahově jiná, nebo se vám
zdají víc namyšlenější, pyšnější?

Viete, to záleží od samotnej osobnosti človeka. Určite to zvádza myslieť si, že
ten lesk a sláva okolo toho všetkého robí z človeka inú osobu a tá namyslenosť
tam postupne dorazí, ale je to na tom jedincovi. Ja poznám mnoho dievčat –
modeliek – ako úplne bežné dievčatá. Ale netvrdím, že nie sú i také, ktorým tá
sláva trochu vstúpila do hlavičiek. Častokrát práve tieto to v tom
profesionálnom živote moc ďaleko nedotiahnu. Samozrejme všetci asi nevedia aký
ten svet modelingu v skutočnosti je. Ja sám sa niekedy čudujem rodičom, ktorí
vedome hádžu svoje deti do tejto vody, pretože sú to práve 14 – 15 ročné
dievčatá, ktoré sú žiadané v modelingu. V tomto veku je veľmi ťažke zvládať už
tak náročne stresové situácie v profesionálnom prostredí. Je to veľký stres a
veľa dievčat to nakoniec nezvládne a vzdajú to, to sú tie lepšie prípady.

Hodne sa hovorí o anorexii, ktorou modelky trpia a i to je vlastne ten dôvod,
prečo agentúry vyhľadávajú ešte vlastne deti, ktoré nemajú tie telá tak vyvinuté
a tým „prirodzene“ spĺňajú predstavu vešiaka, na ktorý sa nevlečie nejaký ten
supermodel. Je to sice práca, za ktorú dostanete pekné peniaze. Ale tam si třeba
položiť otázku či tie peniaze stoja za to, aby som si zničil život alebo zničil
život svojej dcére – synovi.

Ono sa teraz zdá akoby ten modeling bola tá najväčšia hrôza na svete. Ale
samozrejme to sú fakty ktoré sa dejú, no ja nehovorím že sa dejú všade a v
každom prípade. Všetko má svoje plusy a mínusy a platí to i v modelingu.
Jednoznačne však platí, že čím väčšia a silnejšia osobnosť, tým lepšie preňu. A
keď sa nepodľahne všetkým tým nástrahám, ktoré su v tomto odbore pripravené, tak
verím, že to môže byť veľmi zaujímavá profesia, ktorá sice netrvá dlho, ale o to
viac je intenzívnejšia

Absolvent módního návrhářství – jaký vliv mají při jeho uplatnění nejen
znalosti a talent, ale i známosti, příslušnost k těm správným partám a uzavřeným
zájmovým skupinám a klikám, tak jak to v Česku bývá? Bývá to jiné u nás a v
zahraničí?

Už som spomínal, že ten trh v Čechách a na Slovensku je veľmi slabý a ak nemáte
v zálohe nejakého poriadne štedrého sponzora, tak ste tak povediac: mrtva ryba.
Ideálnym riešením by mohli byť nejaké spolupráce na začiatok. I v tom je výborná
vysoká škola, že máte možnosť spoznať veľa zaujímavých talentovaných ľudí a
nikdy neviete, kedy budete ich pomoc niekde potrebovat. Už sú za nami časy, keď
vám stačil talent na to aby ste to niekam dotiahli. Ak teda nikedy takéto
obdobie vobec fungovalo. Talent je tak 30% celkového úspechu, tých zvyšných 70
by sme mali venovat rozvíjaniu nášho byznis ducha, lebo ako sa spieva v jednej
piesni. „Kto je sviňa, prežije“.

Promítá se do módního návrhářství a módního průmyslu nějak hospodářská krize?

Ten odevný priemysel je u nas tak trochu na pokraji zrútenia. Ak sa už teda
dávno nezrútil, a ja nepoznám spôsob jako ho vzkriesiť. Ale jedna věc je
lamentovať nad rozliatym mliekom a ina otočiť sa a naliať si druhý pohár. Ak šte
nejaké mlieko ostalo, samozrejme.

Čisto z hľadiska potencionálu u odevných dizajnérov by tu asi bolo nejaké
riešenie, pretože ja si myslím že mladý módny dizajnéri su na veľmi kvalitnej
úrovni. Škoda len že bulvár nám před oči predkladá obrazy dávno zapomenutých
mien, ktoré bohužial, alebo naštastie, s módou – súčasnou módou – nemajú veľa
spoločného. A nedáva priestor mladej vlne návrhárov. Je to smutné a častokrát až
na smiech.

Máte nějakou ideální přestavu o své práci a budoucnosti? U koho, v jaké firmě
byste chtěl uskutečňovat svoje představy?

Nemám konkrétne predstavy. Láka ma vycestovať do zahraničia, ale zároveň by som
rád ostal, možno při nejakom zrode novej módnej vlny. Je to ťažké. Presadiť sa v
zahraničí nie je žiadny med. Len málokomu sa podarí dostať sa do nejakého
uznávaného módneho domu či firmy a udržať sa tam. Ale zas… ostať tu a budovať
niečo?

Sú to dva svety a oba sú náročné. Momentálne nedokážem odhadnúť svoju budúcnosť.
Budem veriť že počas tých zvyšných troch rokov štúdia, ktoré mi ešte ostávajú,
sa objaví nejaký zázračný deduško a splní mi moj tajný sen mávnutím čarovného
prútika.

Vychází v Romano hangos 16-2011 na
www.srnm.cz