Prisťahovala som sa z Košíc. Na Spiš. Na veľkú dedinu. Syna, prváčika, som
vtedy dala do školy hneď za rohom. 55% detí je rómov, cigánov. Moje dieťa vzišlo
z cigánsky sterilného prostredia jedného sídliska. A tak ich volal jeden čas
dokonca „ černosi".
Rómske deti sú na školách väčšinou v čisto rómskych triedach a mnohé aj v
čisto rómskych budovách.
Len tie lepšie sa dostanú medzi bielych. Neviem presne, čo to „lepšie"
znamená. Možno nadanejšie, možno čistejšie, snáď s potenciálom. Do Tomáškovej
triedy dostali dve – dievčatko a chlapca. Sú tiež s osady, ale proste tie „lepšie".
Raz prišiel syn domov a povedal: „Mamy, vieš ten Lukáško- ten černoch, on
sedí sám." Keď som mu povedala, že to nie je černoch, ale róm – cigán, vypočula
som si celkom vtipnú otázku: „Mamka a to aj tie dve černošky v družine su
cigánky?" Tak sme si dali debatu na tému menšiny.
To, čo teraz napíšem, sledujem už dlho. Včera to ale naozaj bolelo.
"Mamy, mám jednotku z vlastivedy!" pochválil sa mi syn.
Potešená som ho objala.
„Jeden chlapec ale dostal päťku. Celú hodinu, mamka, celú hodinu plakal."
Opýtala som sa ktorý. „No Lukáško"
Predstavila som si dieťa ako sa celú hodinu trápi. Pýtam sa:
„A to ste ho aspoň cez prestávku nerozveselili?" Odpoveď som už poznala.
„Mamka, s ním sa nikto nerozpráva. On nemá kamarátov."
„Robí Vám niečo zlé?"
Môj syn odpovedal: „Nie, nikdy"
Vravím mu teda, ako už viackrát:
"Tomi, tak sa s ním zhováraj, zober ho medzi Vás."
„Mami, to sa nedá. Moji kamaráti by sa so mnou prestali kamarátiť."
Malý 8-ročný chlapec hodinu plače. Cez prestávku sedáva sám v rohu, zatiaľ čo
sa ostatné decká smejú a ukazujú si angličáky. Každý deň sa v kúpeľni drhne v
nádeji, že vybledne. Každý deň ráno beží k zrkadlu, aby sa pozrel, či sa mu tá
jeho tmavosť nesnívala. A každý deň ide do školy, kde mu tak ubližujú. To všetko
za odmenu. Lebo je z tých lepších.
Malí 8-roční rasisti. Ešte ani nevedia, čo to slovo znamená…
Ale my rodičia to vieme.
Kolektívna vina neexistuje. Žijem na Spiši. Žijem medzi cigánmi. Ale dúfam,
že nikdy nenadobudnem pocit, že na toto máme právo. Ak by bol systém taký, že si
máme oplácať, tak stále radšej budem, keď ma vykradnú, ako keď mám byť vyvrheľom
a zúfalcom. A to dokonca za odmenu.
Budeme sa čudovať keď Lukáško nedokončí školu? Keď nás raz začne biť a
opovrhovať nami a bude radšej medzi nevzdelanými cigánmi ako vzdelanými gadžami?
Koľkým takým deťom sme už pošlapali sny a nádeje? A neškodíme tým náhodou aj
sebe?
Publikováno se souhlasem autorky
