Renata Berkyová: Čemu se vlastně Gádžo přizpůsobuje?

Tomáš Kratochvíl, Čech, dokumentarista, gádžo, sa rozhodol odsťahovať do rómskeho ghetta. Dosť dobrý spôsob ako vytrieť zrak tým, čo vykrikujú: „tak si choď s nimi žiť“. Polroka stráviť v takej komunite a pre vierohodnosť svojich zážitkov (a prežitia, dalo by sa povedať) všetko zvečňovať malou kamerou rozhodne vyvoláva záujem. Lenže, ako nám gádžo ukázal, spásne vnuknutie či nápad, nestačia. Aj keby sme si odmysleli osobný život, ktorý autor do snímku vtesnal, netrefný názov i trochu naivný tón, s akým do lokality prichádza, v divákovi po pätdesiatich dvoch minútach zanecháva snímok rozpaky.

Sociálne kontexty

Na úvod nám dokumentarista ozrejmuje dôvody a okolnosti za akých sa do ghetta vydáva. Po dramatickom oznámení príbuzným a ešte dramatickejšej reakcii na miesto destinácie, vstupuje do ghetta. Klepe na dvere Rómom, obojsmerne ovenčeným predsudkami, a provokatívne sa pýta: proč mě tady nechcete? protože jsem gadžo? Nakoniec sa ho ujme Jarda s Margitou. Prenajímatelia bytov pre sociálne slabých.

Je podivuhodné, že dokumentarista sa nad touto skutočnosťou nijak zvlášť nepozastavuje. Isteže, nemusí byť každý majiteľ domu či ubytovne zdierač bohatnúci na sociálnych dávkach nešťastníkov, ale my sa nedozvieme nič ani o statuse, ako takom, ktorý rodina v předlickej komunite zastáva. Práve status rodiny mohol predurčiť postavenie našeho (zrejme skutočne nevedomého) gádža u zbytku rómskej komunity. Autorova výprava nie je rozprávka o tom, ako sa gádža ujmú chudobní a/le dobrosrdeční Rómovia, ale pokus o reálne zobrazenie skutočností. Pre dôveryhodnejší obraz však tvorcovmu spracovaniu chýba plastickosť, podporená všednosťou dní.

Nastaviť Čechom zrkadlo

Proklamovaným zámerom bolo ukázať ghetto pod povrchom, ukázať jeho ľudskú tvár so všetkými kozmetickými vadami. To, čo titulný názov len naznačuje, však autor vo vrcholnej fáze dokumentu nedotiahol. Namiesto hĺbkovej sondy, zástupnej konkretizácie vybraných postáv gheta, ktorá by mala zaručiť stotožnenie gádžovského diváka s postavami, i jeho následné prehodnotenie vlastných predsudkov, sa zrazu ocitáme v Duchcove na demonštrácii proti neadresným cigáňom. Autorovmu zámeru prešpikovať autentické zábery z Předlic obrazmi „slušných“ Čechov rozumiem. Dokumentu ako celku však neprispeli. Naopak, vychyľovali diváka z hlavnej dejovej línie, ktorá mohla byť na ich úkor rozpracovanejšia a pevnejšie uchopiteľná. Takto tvorca naháňa niekoľko zajacov naraz, čo ku prospechu veci a záverečnému dojmu neprospieva.

Onen vytúžený symbol druhej strany bol výrečný v iných momentoch. Sociálny experiment s príbuznými autora bol jednou z vecí, ktoré robili dokument skutočne zaujímavým, a zrejme najsilnejším. Po radikálnom nesúhlase prekypujúcom stereotypmi ich autor konfrontuje s realitou. Pochopiteľne vlastnou subjektívnou optikou, ktorej nemajú dôvod príbuzní neveriť. Preto sa v jednu chvíľu situácia prelomí a rodičia autora snímku vlastný postoj k obyvateľom ghetta prehodnocujú, pričom vyvrcholením je priateľské zasadnutie rodín za jedným stolom. Zároveň nám však tvorca predstavuje svoju babičku, ktorá napriek všetkým „dôkazom“ o neškodnosti a ľudskosti ostáva v zajatí zakoreneného strachu z neznámeho a exotického, silne podporeného mediálnou propagandou. Tento psychologický dopad na rodinu je vôbec veľmi pozoruhodný bod dokumentu, ktorý by mohol mať po rozpracovaní väčšiu výpovednú hodnotu, než duchcovské prejavy.

Súkromný záver

A tak si koncu dokumentu vravím, čo chcel Tomáš Kratochvíl zobraziť a ako nakoniec zobrazil, ak vôbec? (Dúfam, že výrok o jeho prevratnom počine, ku ktorému sa odhodlal ako prvý po 700 rokoch, nemyslel vážne) Vyburcovaný kritikou zvonku chcel ukázať, že aj my, Rómovia, sme plnohodnotní ľudia, a tak si vzal spacák a kameru a šiel bývať do ghetta. Surový a možno i krátkozraký spôsob. A z určitého pohľadu až necitlivý, veď komu a prečo by som mala ako Rómka čosi dokazovať, len preto, že som a považujem sa za Rómku? (Vôbec zaujímavým naťuknutím v dokumente bola téma rómskej hrdosti, ktorú kontroverzne otvoril Jarda pri Roma Pride pochybnosťami nad jej zmysluplnosťou.)

Na druhej strane a v úplnom závere Tomáša Kratochvíla chápem a schizofrenicky sa s jeho zámerom stotožňujem. Pozitívne príklady nie vždy fungujú, a hoci sa snažíte akokoľvek, pre niektorých zostanete vždy len cikánsky kriminálnik a vyžírka. Vlastné skúsenosti ma presvedčili, že priama konfrontácia je občas nevyhnutná. A tak autorovi verím jeho dobrý úmysel a úprimnosť s akými do toho šiel. Hoci námet bol omnoho lepší, než samotný výsledok.

VIDEO

GADŽO – TRAILER from Hypermarket Film Ltd. on Vimeo.

Celý dokument je ke zhlédnutí zde.