Monika Kováčová (Mona): Stratená

Andral o sune keres čačipen.
Sar thava hine andre peste zarakinde, zoraľipen.
Phandeha len agacestar, but hi tut len.
Tajsa avena pal pale markerdo.
Odoj mosarďi phabaj pašľol pašes paše patrinoro.
Pro jepaš džide, pro jepaš mule…
Hi len mek gindura džide?

Ko džanel…
Jesoskeri moľ imar hiňi lačhi.
Del amenge peskeri guľi the šutľi.
U sar ačhel o taťipen andro teštos tiro,
džanas kaj o drakha si mejk džido…

Vaš oda kaj e vrama pes garuďa,
u garuvel peskeri bibacht maškar guľipen,
E phabaj hiňi na thoďi, bijo vakeriben,
but, but sas joj čhiďi andro kher.

Nane amen olestar pherde žebi.
Oleha šukaribnaha, savi pes vičinel lošaďi.
pro droma amen perkeras
U pal amare vasta peske pro jepaš žužes thovkeras.

Vypletáš zo snov skutočnosť.
Je ako zauzlené nite.
Priviažeš ich o strom, je ich dosť.
Zajtra budú zase bité.
Tam jablko zhnité leží pri svojom liste.
Napoly mŕtve, napoly živé…
Má ešte myšlienky snivé?

Ktovie…
Jesenné víno je už zrelé.
Núka svoje chute trpké, vrelé.
Až nastane teplo v tele,
že je hrozno ešte živé…

Lebo ten čas zahrabal sa skryte,
a ukryl svoju vinu medzi ovocie sýte,
hoci to jablko nevypovedané, neumyté,
pridlho ležalo pohodené v byte.

Nemáme toho kapsy plné.
Toho zázraku, čo nazývame šťastie.
Na cestách sa potkýname
a umývame si ruky spola – čisté.

Našaďa pes maškar o bare bara.
Ola so hi pherde sar kale bala.
Kiko paňori so pre lende marel,
vareso len diňa
andro jakha, andre lende khelela.
E pavučina andre bari chev vareso šuginel,
khanči imar joj na dhikel, na šunel.
E poeta ačhel kašuki,
lakero kaľipen si ajso, no šukar hi…

Paľikerav khameske,
kaj dragano hi…
Vešune džuvľa na vakeren khanči,
sako džanel, kaj o dživipen thovel baro kamibnaske.

Zablúdila do tône skál.
Tak večne sýtych.
Modrý príboj čosi dal.
Do očí, tancuje v nich.
Pavučina hĺbky šeptá,
viac nevidí, nepočuje.
Báseň je náhle nemá.
Jej temnosť práve krásnie…

Ďakuje slnku,
že vzácne je…
Víly zrazu mĺknu,
Veď neskonale miluje.

Zažnúť ti slnkom do duše…
nech sa sladko kníše,
aby ucelená bola,
a silná,
nech všetko zdolá.

Zažnúť ti slnkom do duše…
Hádzať tak paprskami dookola,
nech vyhladí sa ostrá vráska,
čo život píše
do nášho srdca,
a obalí ju láska.

Zažnúť ti slnkom do duše…
Keby som to vedela…
Radosť by som vpísala do očí,
smútok nech navždy mlčí.

Zažnúť ti slnkom do duše…
Dovoľ mi.
Šťastná som navždy s tebou
a s ňou – tvojou láskou –
vo mne.