Marika Demeová: Sny se plní, ale musíme se o to přičinit

 

Učitelka
angličtiny, novinářka, manažerka projektů, aktivistka – všechno tohle zvládá
šestadvacetiletá Marika Demeová. Romka s maďarským původem žije na jižním
Slovensku v Hnúšti, městě na svazích Slovenského rudohoří obývaném Slováky,
Maďary a Romy. I přes svůj věk už toho v romském neziskovém sektoru hodně zažila
a servítky si rozhodně nebere. Posuďte sami…

 

Můžeme znát váš osobní profil, studium, práci, dosavadní
zkušenosti?

Na základnej škole som sa učila na jedničky, ale nemala som
bunky na počty. Až do skončenia základky som mala na vysvedčeniach vždy sólovú
dvojku práve z matematiky. Po základnej škole som sa rozhodla ísť na gymnázium.
To bola v tom čase tá najlepšia voľba, pretože som ešte nebola definitívne
rozhodnúta, čomu sa venovať. Na gymnáziu som tak dostala 4 roky nato, aby som sa
mohla dobre rozhodnúť a získať všeobecne orientované vedomosti. Lákalo ma
viacero profesií. V priebehu štúdia na gymnáziu som sa rozhodovala medzi právom
alebo štúdiom cudzích jazykov. Chcela som sa stať právničkou alebo v prípade
neprijatia na právo som volila druhú možnosť. A to štúdium nemeckého a
anglického jazyka. Cudzie jazyky mi šli zo všetkých predmetov najlepšie, bavili
mi najviac a aj profesori na gymnáziu mi to sami radili. Premýšľala som už vtedy
o role učiteľky jazykov alebo o roli tlmočníčky. Ale osud to zariadil úplne
inak…

 

A co vám tolik zkomplikovalo cestu?

Sociálna situácia a mnohé problémy, ktoré v tom čase otriasli
mojou rodinou, mi nedovolili ani jedno ani druhé. Prihlášky na vysoké školy boli
podané, doma na stole ležali aj pozvánky k prijímacím pohovorom z troch vysokých
škôl. Ja som však bola nútená všetky prihlášky stiahnuť a požiadať o vrátenie
polovičného poplatku za podanie prihlášok a ostať doma.

V tom čase sa mi zrútil celý svet. Myslela som si, že sny už ani
netreba snívať a že celé moje 13 ročné úsilie, snaženie a hlavne učenie na ZŠ
a gymnáziu, boli zbytočná strata času a energie. Ale po necelom roku, ktorý som
využila prácou ako začínajúca koordinátorka aktivačných prác v Klube rómskych
aktivistov v SR, sa začal otvárať aj vysokoškolský odbor sociálno-misijná práca
v rómskych komunitách. A to neďaleko, v našom okresnom meste  Rimavská
Sobota. O to bola motivácia k štúdiu väčšia, že tento odbor sa realizoval v
rámci projektu  iniciatívy EQUAL  a bol bezplatný. A tak som teda neváhala ani
minútu, prihlásila sa, absolvovala pohovor a začala študovať.

Študovala som odbor, ktorý som nemala v pláne po skončení
gymnázia študovať, ani som nesnívala o ňom. Osud to však zariadil za mňa a šiel
ruka v rukáve s mojou vtedajšou vykonávanou prácou a začali sa vhodne dopĺňať.
Mohla som tak začať porovnávať prax s teóriou z kníh a skrípt na škole. Medzitým
som už absolvovala niekoľko školení v treťom sektore na témy ako gender, domáce
násilie na ženách, politické a sociálno-právne školenia, advokačné a komunikačné
tréningy a rôzne iné. Pachtila som sa po vedomostiach a skúsenostiach iných,
starších a skúsenejších. Rómov ako menšinu a ich  problémy som začala vnímať
práve vtedy. Prišla som nato, že je to práca, ktorú chcem robiť a venovať sa jej
dovtedy dokým nepomôžem aspoň jednému zo svojho národa. Pretože to už nebolo len
o riešení problémov niekoho iného, ale aj môjho osobného. Keďže sama som Rómka
a chcela som pomôcť svojmu národu, začala som to pokladať za svoju akoby
povinnosť. Stihla som doštudovať nielen bakalára v odbore sociálno-misijná
práca, ale aj Mgr. v odbore aplikovaná sociálna práca na univerzite Kostantina
Filozofa v Nitre. Pôsobila som ako koordinátorka aktivačnej činnosti celé 4 roky
od jej vzniku v našej republike až po jej koniec až do roku 2008. Po jej
skončení som si začala hľadať prácu inde. A dostala som sa opäť ku koordinácii
ľudsko-právnych projektov, projektov spojených s bývaním Rómov, k voľnočasovým
aktivitám. Išlo to ruka v ruke s profesionalizáciou občianskeho združenia, v
ktorom som ostala do dnešných čias pôsobiť ako projektová manažérka.

 

U vzdělaných romských žen mě skoro vždycky zajímá, jestli
vyrůstaly spíš mezi Romy nebo obklopené neromským okolím. Co vy? A používala
jste už od malička romštinu?

Ja  som vyrastala v klasickej rómskej robotníckej rodine. Kde
otec okrem svojej práci v chemickom závode u nás v meste Hnúšťa stíhal aj hrávať
so svojou kapelou. Bol dosť známy a uznávaný gitarista na širokom a blízkom
okolí. Mal v čase svojej mladosti veľmi vychýrenú pop rockovú kapelu, známu ako
Black Star – Čierne hviezdy a prešiel mnohými inými kapelami. Víkendy mal
neustále obsadené. Poznali ho a poznajú do dnes Rómovia i Nerómovia, ktorým
odohral svadby, zábavy, narodeniny, plesy atd. Matka sa od svojich 16 rokov
venovala terénnej práci s Rómami a možno to mám po nej. Urobila si ešte v čase
socialistickej éry sociálno-zdravotný kurz v Košiciach a po jeho skončení začala
pracovať vtedy ešte na Okresnom národnom výbore pre riešenie rómskej otázky.

Rodičia obaja ovládali a ovládajú rómsky jazyk, aj sa ním
dorozumievali medzi sebou, alebo so svojimi rodičmi. Ja som ním nekomunikovala,
ale samozrejme, keďže som ho denno denne počúvala, tak som mu aj začala
rozumieť. Už predo mnou nič nemohli rodičia alebo starí rodičia zatajiť, alebo
ma nebodaj ohovárať (smiech). Ale nevedela som ním hovoriť a ani nechcela.
Celkovo mi bola bližšia slovenčina, ktorú považujem za svoj materinský jazyk do
dnes. Na jednej strane ma k rómskemu jazyku rodičia neviedli preto, aby som
nemala problémy v škole ako niektoré rómske deti majú, na druhej strane si
myslím, že ked sa deti učia v domácnosti oba jazyky a ovládajú bez problémov oba
a vedia medzi nimi prepínať je to len veľké plus pre ne. Problém je len vtedy ak
ovládajú lepšie rómsky jazyk ako slovenský alebo len rómsky. Ja som to potom
neskôr musela dobiehať s učením rómčiny, ale zvládla som to celkom slušne.

A kdy a jak jste v sobě objevila svoje „romství“? Vaše jméno zní maďarsky –
máte kořeny tam?

Ja som si od malička bola akosi vedomá toho, že som iná, ak to
mám takto povedať. Lebo slovo Róm/Rómka, evokuje vo mne ani nie tak odlišnú
národnosť od ostatnej väčšinovej spoločnosti, ale skôr byť Rómom/Rómkou znamená
pre mňa byť iným, odlišným od tých ostatných a to v celej podstate človeka. Nie
je to len o inej národnosti. Tú má na Slovensku odlišnú mnoho ľudí a možno to
ani nikto netuší. Hlavne nikto to nerieši, pretože majú väčšinovú, teda bielu
pokožku a teda automaticky ich ľudia bez toho, aby si tým boli istí, priraduju
k bielym, k Nerómom, a pritom pravda môže byť úplne iná. Veď aj Rusíni, Poliaci
a mnoho iných národnosti má bielu farbu pleti a nie sú Slováci.

Byť Rómom, Rómkou znamená pre mňa v prvom rade byť majiteľom
odlišnej a o to bohatšej kultúry, zvykov, tradícií, hodnôt a tiež akýchsi tabu
vecí, v porovnaní s tou majoritnou spoločnosťou. Nie je to len o odlišnej farbe
pleti, vlasov a iných fyzických znakoch človeka. Čiže tento fakt, že máme doma
okrem slovenčiny aj inú reč a že nám niekto hovorí a označuje nás ako Cigáni,
tak to som v čase môjho detstva mala vyriešené už veľmi skoro a rozumela som
tomu svojim detským rozumom.

Rómsku kultúru, tú som vnímala ako niečo, čo nie je pekné.
Rómska hudba bola pre mňa totiž vždy veľmi smutná a citlivá. Neboli to piesne,
ktoré by som počula na rádiostaniciach, v televízii alebo na hitprádach. A keďže
ako každé dieťa, alebo teenager, aj ja som bola týmto ovplyvnená a nepovažovala
som rómsku hudbu za modernú, známu, tak som ju atomaticky považovala za neznámu,
neuznávanú, nepopulárnu a nechcela som ju ani  počúvať, lebo ju nepočúval nikto
z mojich rovesníkov.

Ale to skutočné, pravé rómske cítenie, tú svoju skutočnú, rómsku
dušu, ukrytú niekde hlboko vo svojom vnútri, tak tú som objavila vďaka jednému
perfektnému večeru. A to práve na školení ženských aktivistiek v Klube rómskych
žien z Rimavskej Soboty, u ktorých som bola členkou od svojich 14 rokov. Tam som
bola opäť najmladšou účastníčkou – 14 ročná. Tam ma rómska hudba, ktorú som v
rannejšom detstve nemohla a nechcela počúvať, nenechala dlho sedieť na stoličke.
Teda obliekla som si rómsky kroj a začala robiť tie pre mňa „smiešne“ rómske
pohyby a snažila sa opakovať po tých skúsenejších. Vyznie to určite pre mnohých
komicky, ale tak to skutočne bolo. Nehanbím sa zato, lebo mnoho z nás
„integrovaných“ Rómov lebo aj toto je pre mňa divné slovné spojenie, takto
hľadalo a našlo svoju „rómsku dušu“. Dovtedy som vedela tancovať a veľmi rada
som tancovala, ale len moderné tance. Rómske nepripadali do úvahy…

 

Škola základní i střední – vzpomínáte na ni spíš v dobrém?
Trvalo to, než jste si v ní „proboxovala“ svoje „místo na slunci“? Nebo jste
měla „normální“ spolužáky a učitele?
Mojim jediným šťastím bolo moje rodinné zázemie a
výchova a hlavne nadanie,  ktoré mi nadelil asi Boh. Vždy som sa dobre a rada
učila a také deti učitelia majú vždy radi. Aj keď mu možno nesedíte osobne, ale
nikdy vám nemôže nič vytknúť pokiaľ ste vždy  pripravený, máte všetky
pomôcky, chodite do školy pravidelne a nerobíte problémy. Ale celkovo som
bola vždy v škole etablovaná medzi majoritou aj svojimi. Trošku iná
situácia bola na strednej škole, kde som mala spolužiačky skinheadky a tie mi
občas znepríjemňovali niektoré dni v škole. Najlepší bol však záver štúdia na
strednej škole a to hlavne rozdelenie do skupín na maturitnej skúške. V skupine
sme sa tak ocitli ja Rómka, jeden „Poloróm“, tretia baba, ktorej otec bol
Vietnamec a mama Rómka, štvrtý spolužiak mal matku Vietnamku a otca Neróma
a piata spolužiačka bola Nerómka a k tomu prívrženkyňa skinheadov. Tak vtedy som
sa zasmiala ako nikto a povedala si, že aspoň na záver sme mali multikulturalitu
a to v pravom slova zmysle. Myslim, že nás to aj pekne spojilo. Predsa len na
konci štúdia sme mali všetci spoločný cieľ a to úspešne zmaturovať. Možno toto
je taký symbolický recept na tvorbu dobrých vzťahov  medzi rôznymi národmi a
narodnosťami…

 

Vzdělaná aktivní Romka, to může být boj na dvou frontách.
Nezapadáte totiž pak do schémat zažitých na obou stranách. Měla jste kvůli tomu
někdy problémy? Třeba ze strany některých xenofobních gádžů nebo naopak
neintegrovaných a machistických Romů?

Smejem sa na tom označení, ktoré ste použili, ale viem presne na
čo narážate. Ale aj takto nejako by sme tieto dve skupiny mohli nazvať. Nezažila
som vo svojom detstve ani v puberte nejaké väčšie problémy s mojou rómskou
identitou. Azda jedna príhoda za všetky. Jednej mojej najlepšej kamarátke
a spolužiačke zároveň, zmizol zošit v triede  ešte na základnej škole.
Samozrejme ja som bola medzi prvými obvinenými, kedže som bola jediná Rómka v
triede. Obvinená som bola slovami, ktoré nemali nič spoločné s ukradnútym
zošitom, ale s mojou identitou. A to nasledovne: „ Ty jedna cigánka…“ Zhodou
okolností som s touto kamoškou zo školy ostala nerozlučná kamarátka na život a
na smrť. Cesty osudu nás rozdelili, ale naše priateľstvo tým neskončilo a to ma
hreje pri srdci do dnes.

Potom som ale začala zažívať také rôzne príhody v pracovných
veciach, kde musíte stále niečo niekomu dokazovať. Napríklad, že aj Rómka môže
mať vysokoškolský titul, že má aj mnoho pracovných skúseností na svoj vek za
sebou a že je spoľahlivá a podobne… Ovšem tú školu, ktorú som vyštudovala
mnoho neinformovaných Nerómov a zákerných Rómov, ako ste ich vy nazvali
“masochistických“, nazýva rómskou školou, ktorá neznamená nič pre nikoho.
Najlepšie na celej tej veci je, že tuto školu už navštevuje viac Nerómov ako
Rómov. Aj v mojej triede sme boli len dvaja Rómovia. Okrem toho ja nepoznám na
Slovensku žiadne rómske školy, poznám iba maďarské…/smiech/ Samozrejme
nehovorím o súkromných stredných školách, ktoré máme aj my rómske, ale ostatné
rómske nepoznám.

Čo sa týka Rómov, tak samozrejme pre tých, ktorí sú nevzdelaní a
žijú v biednych osadách, tak pre nich som nejaká „panička“, ktorá sa na niečo
hrá. Ale aj tak pomoc hľadajú vždy v najhoršom len u tejto „paničky“. Ale čo je
možno pre ostatných počudovania hodné, že aj vzdelaní Rómovia, mne rovnocenní,
zmýšľajú niekedy podobne. Ja tomu hovorím, že je to čistá ludska závisť, ktorá
je najstaršou ľudskou vlastnosťou.

Pracujete s romskou mládeží. Vidíte tam nějaký posun za poslední roky? Je pro
romskou mládež podle vás nová doba lepší než to co bylo na Slovensku před 25
lety?

Lepšia doba? Nežartujte… Ľutujem túto mládež a deti, ktoré sa
narodili a žijú v tejto dobe. Každé detstvo je a malo by byť najkrajším životným
obdobím človeka a teda každého z nás. Rovnako aj mladosť, ktorá je pochabosťou
zároveň. Ale som vďačná Bohu zároveň, že už mám 26, že som nemusela prežiť
detstvo a pubertu v tejto dobe, ktorá je neskutočná, ale v tom negatívnom
zmysle. Nie je to len o sociálnej situácii, financiách a vzdelaní. Lebo práve aj
tie deti a mládež, ktorej ani jedno z tohto menovaného nechýba, nie je spokojné
a šťastné. A viete prečo? Chýba im to najdrahšie a to je rodičovský záujem, čas
a láska ako má byť. Myslíte si, že tie deti, ktoré majú miliónový dom, zariadený
tým najdrahším nábytkom, majú svoju detskú izbu a v nej hračky od výmyslu sveta
a do školy pomaly nosia celý byt zo sebou, že sú šťastné? Nie sú. Majú všetko a
tiež nemajú nič, lebo rodičia celé dni pracujú, aby im to všetko, čo majú doma
mohli zabezpečiť a deti vidia len vtedy ked už spia. Takto si ja nepredstavujem
spokojnosť a šťastie. Zase tým našim rómskym deťom chýba skoro všetko.  Ak
hovoríme o tých biednych žijúcich v ghetách alebo v osadách… Nemajú základy,
nemajú vhodné podmienky na bývanie, nemajú čo do úst, nemajú hygienu, mnoho z
nich nemá rodičov, nemajú prístup k vzdelaniu a bohužiaľ niektoré z nich tiež
nemajú lásku a skutočný záujem od najbližších… Pretože ti majú dosť starosti
s tým čo položiť do hrnca a hľadanie možnosti zárobkov a chlebu pre deti im
zaberá toľko času, že jednoducho nie je čas a už ani chuť samozrejme venovať sa
deťom a niečomu takému ako je učenie.

Možno sa teraz začnú na mňa všetci obracať, že čo to hovorím za
hlúposti. Ale na druhej strane, povedzte mi čo je to za láska rodičov, ktorí
neurobia nič systémové vo svojom živote, čo by dokázalo poskytnúť ich deťom
lepšiu budúcnosť. Naši Rómovia si neustále namýšľajú a snívajú v minulosti, že
im život zlepší, alebo by mala zlepšiť vláda, politici, aktivisti a neviem kto
ešte. Ale oni nechápu, že všetci menovaní im môžu zo svojej pozície vytvoriť
podmienky a dať možnosti ale nedajú im nič nikdy do ruky, takto to už dávno
nefunguje.

Jednoducho Rómovia žijúci v osadách nevedia pripraviť pre svoje
deti lepšiu budúcnosť, akú mali oni a rovnako aj prítomnosť, v ktorej žijú.
Rómske deti nemajú vôbec nič. Majú len jediné a to je asi to najcennejšie a to
Božiu ochranu. Inak by už asi dávno neprežili.

Tie deti sú ich najväčším bohatstvom, ktoré im Boh dal a ja
znovu musím povedať nepríjmenú realitu, že niektorí z nich tie decká nechajú
vyrastať ako stromy v lese. Klobúk dolu a česť tým jednotlivcom, ktorí napriek
svojej katastrofálnej sociálnej situácii dokážu dať dieťaťu na chlieb, obliecť
ho zo svojich skromných prostriedkov, poumývať ho a poslať do školy a učiť sa s
ním. Ale ak je takých v jednej lokalite zo 100 rodín 10, tak som v tomto momente
kúzelníčkou zároveň. Alebo mi povedzte, čo je to za matku, ktorá svoje dieťa
zapíše dobrovoľne do špeciálnej základnej školy (ŠZŠ) s vedomím, že jej dieťa
testy urobilo výborne a môže začať navštevovať bežnú základnú školu? Urobí tak
len preto, že všetky jej ostatné deti chodia do ŠZŠ a v zime to bude mať jej
dieťa blízko bydliska a jej sa jednoducho nechce dieťa vodiť dieťa do školy o
pár ulíc nižšie do mesta, alebo si myslí, že ked tam patrí jedno z jej detí, že
bude lepšie ked tam všetci súrodenci budú po hromade. To by bolo to najmenej.
Ona si napriek neustálemu vysvetľovaniu zo strany aktivistov a iných
kompetentných vypočuje aj oddiel, ktorý je, že jej dieťa má už vopred zničený
život. Ale o tom to dieťa nerozhodlo, nikto sa ho nato nepýtal. Rovnako ako sa
nepýtalo na svet. Urobila tak za neho, jeho matka, ktorá bohužiaľ je málo
uvedomelá nato, aby pochopila tie nekonečné reči kompetentných. Ona rozhodla, že
jej dieťa bude vopred odsúdené na hlad a biedu a ďalšia generácia bude tento
príklad nasledovať, lebo tak robila aj stará mama.

Takže odpoveď na vašu otázku, či nastal nejaký posun a či je to
lepšie s rómskou mládežou je – absolútne NIE! A nám aktivistom neostáva nič iné
len makať a makať a poskytovať im denno denne informacie a vytvárať im lepšie
podmienky a  príležitosti na zlepšenie ich života.

 

Romské soubory, skupiny, kapely, jednotlivci – jaké zádrhely a
naopak nové možnosti romským talentům na Slovensku současná doba podle vás
přináší?

Viete, možnosti sú okolo nás vždy, boli a aj budú. Otázka je ako
a kto ich využije, a čo s nimi urobí. Keby som to ale mala porovnať, tak teraz
je tých možností viac ako pred rokmi. Len mne je občas smutno z toho, ako
primitívne sa tieto možnosti využívajú a to len preto, aby sa niektoré financie
vyčerpali a plány naplnili. Rómom sa tak stáva každý, aj ten ktorý ním v
skutočnosti nie je a ktorý by inak pre Rómov nič pozitívne neurobil. Rozdávajú
sa štipendiá na podporu talentovaných rómskych detí s dobrými študijnými
výsledkami v rámci jedného nemenovaného programu. Tento program však považuje za
dobré výsledky aj také, keď má žiak trojky na vysvedčení a dostáva zato celkom
slušné financie a kupuje si zato nezmysly. Ja som bola jednotkárka a takéto
niečo som nepoznala a myslím, že mnoho mojich rovesníkov by odpovedali rovnako.
Trojka je dobrý priemer a výborné je niečo iné. Ja si myslím, že netreba nad tým
dlho premýšľať o čo v takýchto programoch vlastne ide. A či sa tým rieši
skutočne prospech a podpora štúdijných talentov je záhada.

Čo sa týka hudobných skupín a súborov, tam sa situácia naopak
zhoršila. Rómska kultúra bola medzi prvými nástrojmi na pozdvihnutie riešenia
rómskej problematiky, pretože  rómska kultúra bola vždy témou  neutrálnou a ňou
aj ostane. Každá hudba aj tá rómska dokázala spájať ľudí a národy už v dávnej
minulosti a je tomu tak aj do dnes. Ale situácia sa zmenila natoľko k horšiemu,
že súbory sa nemajú kde na Slovensku veľmi prezentovať. Tých príležitostí je z
roka na rok menej a to z dôvodu veľmi nízkych rozpočtov na kultúrne podujatia, v
porovnaní s  možnosťami na prezentáciu v minulosti. Už to nie je tak ako pred
niekoľkými rokmi, že ste sa nevedeli dočkať kapiel, kedy si ich objednáte. Už
som zažila v poslednej dobe to, že sa sami ponúkajú na účinkovanie.

 

V Česku se opomíjené regiony na severu proměnily v dějiště
kriminálních útoků a následně protestů, zaměřených proti Romům, čehož využívá
krajní pravice. Existují podobné regiony s podobným vývojem u vás?

Realita v ČR je od tej slovenskej odlišná. Prispieva k tomu
rozdielnejšia spoločenská a najmä politická situácia a hlavne odlišnejšia
situácia v rómskych getách, ktoré v ČR máte. Aj keď Európu ako takú spája kríza,
dlhová kríza a celkovo stúpajúca nenávisť voči nám Rómom a všetkým iným
menšinám. U nás máme tiež extrémistické skupiny, ktoré mali svoje protestné
pochody, ale nič hrozné sa vďaka Bohu nestalo. Nedajú sa však porovnávať s tými
vašimi. Hlavne sa takých akcií chytajú vždy pred voľbami. Možno toho budeme
svedkami aj teraz v nadchadzajucich voľbách.

Problémom však je, že sa to všetko považuje podľa nášho
legislatívneho systému za legitímnu záležitosť a to v súlade zo zákonmi SR,
ktoré sú „skvelé“. K tomu všetkému im zafandia aj sympatizujúci primátori a
starostovia miest a to tým, že im tie ohlásené akcie dovolia zrealizovať a
problém je na svete, ale stále v medziach zákona…

U vás v ČR už dochádza k omnoho väčším a hlavne
frekventovanejším stretom medzi majoritou a Rómami. Okrem toho Slováci a Česi sa
líšia tým, že čokoľvek sa v českej spoločnosti robí smerom k zhoršujúcej sa
životnej úrovni občanov alebo sociálnej situácii ľudí, český národ je momentálne
v uliciach a protestuje, bojuje za svoje práva. A ako vy hovoríte nenechá sa nic
líbit… Naproti tomu Slováci dokážu toho veľmi vela vydržať a preniesť na úkor
svojej životnej úrovne. O tom svedčia drastické sociálne reformy nášho štátu, z
roku 2004,  ktoré sa štátu podarilo presadiť razantne. Všetko prebolelo.
A rovnako sú na tom s mentalitou aj Rómovia. Rómovia sú tiež veľmi ovplyvňovaní
majoritou či v dobrom, alebo v zlom meradle. Rómovia sú len zrkadlom Nerómov.

Čo sa týka ešte tých pochodov, najhoršie na všetkom je, že sa
k extrémistom začali pridávať aj bežní obyčajní ľudia. A takto tomu bolo
podobne, aj vieme, v ktorej historickej etape ľudstva.

Pre mňa osobne sa však natíska otázka, prečo im niektorí z
našich Rómov dávajú nato zámienky? Prečo sa niektorí Rómovia bijú, zabijú
niekoho bez dôvodu, prečo okrádajú slušných ľudí? Druhá otázka je, prečo sme si
nedokázali za 20 rokov riešenia rómskej problematiky na Slovensku a rovnako v ČR
vybudovať politickú základňu so svojimi zástupcami v parlamente, ale namiesto
toho sa niektori naši aktivisti vždy uspokoja s „omrvinkami“ typu poradca,
poradkyňa toho a onoho ministra a s inými lukratívnejšími flekmi, ktoré sú vždy
len o pár jednotlivcoch a ich naplnení vreciek a to len do tej doby, pokiaľ tam
sú. Prečo Rómovia nezačnú robiť slušné, kultivované protesty na úrovni s rôznymi
témami či už pred vládou a podobne? A potom by som chcela vidieť, ten postup
kompetentných akoby v takýchto prípadoch postupovali. Či by to bolo priechodné,
keby si nejakí rómski aktivisti so skupinou 100 ďalších Rómov povedzme v nejakom
meste urobili pochod proti hladu, proti segregácii na školách a podobne. Či by
toto bolo rovnako v medziach zakona? Ale namiesto toho, neustále dávame Nerómom
každý deň len dôvody na stereo typizáciu a jednoducho bohužiaľ, sme a budeme
hádzaní do jedného „pytla“, pretože na individuálny prístup posudzovania ľudí a
ich situácie, akejkoľvek situácie nemá jednoducho nikto čas…

 

Vychází v Romano hangos 18-2011 na

www.srnm.czz a na

www.larvagrafik.com/sekce/30-noviny