Karol Lazár: Čierny deň

Kálo ďejs

Opre ušťav. Dikhav „Ó Dejvla muro, ká me sim?“
Párne sťeni, khanči či šunav. „Fajma ando čejri sim?“ phenav mange. „So-j manca, so kerdem?“
Šunav, vareko avel. Sar avel, me šunav sar e zvonura. E vudar putren pe, taj avel ánde o báro gážo. Sar mezij, gindinav, khanči lášo či anel.
„Len les!“ phenel, „Den leske e láncura pe vast. Kado-j vou! Kodo čorro bálo!“
Sa potij mange, sa o muj taj sa. So kerel pe? Mír sim čorro bálo?
Ingren ma, taj lungo-j o drom.
„Dejvla, mír?“ phušav korkouro pestar. „Súno-j kado?“
Niči! E vast má dukhan ma le láncondar. Či dikhav súno!
Avilam andi bári soba. Pašaj mesáli bešel o gážo ando kálo gad. Dikhav pe leski vizitka. Vareso marij mange. Prokurátori? Či haťárav. E zurále gáže den ma po skamin te bešav.
Phenen muro ánav. „Jo, me sim.“ taj šunav e vorbi, so phenel o gážo ando kálo gad.
„Máto mundárdas peska romňa.“
„So?!“ kamav te cipij. „Me? Mundárdem? Kado niči! Me kamav la maj feder sar muro trajo.“
Ke čisosko hango či žal mandar ávri.
Má či šunav, so vorbij. Mure gindura si sar e grast.
„So kerdem? Taj sar?“ mure gindura má haťárav.
Samas ká muro šougoro. Jo, kerďilas leske o šávo. Sa avilam te pen pe lesko sasťimo. Pijasas, ďilabasas, tak kerasas amári vouja sa ketháne. Jo, muri romňi sas khote, muro kamimo. Me bi lako či phírav khati. Inke phenelas mange, te khonik či šunel: „Na pij má! Avla tuke nasules! Tu keti but šoha či pes.“
Taj apal khanči. Či pamatalij ma.

Taj akánik šunav. „Mundárdas la. Minďár múli sas.“
„Dejvla, mír kerdal mange kado? Me trobundoun te merav, niči vou! Ke la me kamous. Mír kerdem lake kado?“
O gážo ando kálo ginel, taj ginel, ke me má či halgatij. Ande muro šejro feri kodi jejkh vorba. „Mír, Dejvla, mír?“
Jo, avilas muro čáso. Ande jejkh perco žanav sa. Žav pala la, pala muro kamimo. Bi lako muro trajo khanči či kouštálí.
„Jaj Dejvla, opustin mange bibachtáleske, mure bínura, taj o maj báro bíno pi luma.“
I fejastra má phuterdi-j. Andi soba žal o lášo vzducho, ke kado me má či erdekelij. Jejkh purnesa sim pašaj fejastra, taj má tejle perav. Pánž poschoďí žan sar berš.
Taj má dikhav muri láska, sar asal per ma. Jo, má sa kerdem, so trobundem.
Má paša la sim! Khonik má či rozďelin ame!
„Prepáćin mange, muro kamimo, so kerdem!“
Vou či phenel khanči, feri asal. Jo, má sa kerdem, so trobundem.

Pale sam ketháne.

Kado so skirindem, si čačimo.

Čierny deň

Prebúdzam sa. Pozerám. Ó, Bože môj, kde to som?
Steny biele, všade ticho. „Som už vari v nebi?“ – vravím si. „Čo sa to so mnou stalo?“
V tom počujem v diaľke kroky. Kroky, ktoré znejú v mojej hlave ako zvony. V zámke zaštrngoce klúč. Dvere sa otvárajú, do miestnosti vchádza vysoký muž. Jeho výzor neveští nič dobré. „Berte ho!“ – vraví. „Nasaďte mu putá. To je on! Tá sviňa!“
Celý som zhrozený, a po tvári a celom tele sa mi valí studený pot. Čo sa to deje? Prečo som sviňa? Chodba, po ktorej ma vedú, nemá konca. „Bože, prečo?“ – pýtam sa sám seba.
Je to sen? Nie! Veď ruky ma od pút bolia. Nesnívam!
Vchádzame do veľkej priestrannej miestnosti. Za stolom sedí muž, celý v čiernom. Snažím sa prečítať jeho vizitku. Niečo sa mi marí. Prokurátor? Nedáva mi to však zmysel. Silné ramená môjho doprovodu ma sunú na stoličku.
Čítajú moje meno a prezvisko. „Áno, som to ja,“ vtom počúvam prvé slová od toho vážneho pána v čiernom obleku.
„V opitosti dobodal svoju manželku.“
Čože?! – chcem zakričať. Ja? A dobodal? To nie! Veď ja ju milujem viac ako svoj život.
Ale žiadny hlas zo mňa nevychádza.

Už ani nevnímam, čo hovorí. Myšlienky mi behajú ako splašené kone.
Čo sa to stalo? A hlavne ako?“ Pomaly sa mi začína myseľ vyjasňovať.
Boli sme u švagra. Áno, narodil sa mu syn. Všetci sme mu prišli zagratulovať. Pili sme, spievali a bavili sme sa všetci spolu. Áno, bola tam moja žena. Moja láska. Ja nechodím nikam bez nej. Ešte si pamätám, ako mi ticho vraví: „Nepi už! Bude ti zle! Nie si zvyknutý toľko piť.“
A potom odrazu nič. Vôbec nič si nepamätám.
Však teraz to počúvam. „Usmrtil ju bodno-reznými ranami. Na mieste skonala.“ Bože, prečo si mi to urobil? Ja som mal zomrieť, nie ona! Veď ju som miloval. Prečo som jej to urobil?
Muž v čiernom číta a číta, ale ja už nepočúvam. V hlave mi stále hučí iba to jediné slovo. Prečo, Bože, ó, prečo?
Áno, teraz prišla moja chvíľa. Som v sekunde rozhodnutý. Idem za ňou, za mojou láskou. Bez nej môj život nemá zmysel.
Ó, pane, odpusť mi, nešťastnému, že som zhrešil tým najväčším hriechom.
Okno je už otvorené dokorán. Do miestnosti vanie čerstvý vzduch, ale ja ho už nevnímam. Jedným skokom som pri okne, a už letím dolu. Päť poschodí sa mi zdá ako večnosť.
Vidím svoju lásku, ako sa na mňa smeje. Áno, už je koniec.
Som pri nej! Už nás nik nerozdelí! Prepáč, láska moja, že som ti ublížil!
Ona nič nevraví, len sa usmieva. Áno, je všetkému koniec!
Sme opäť spolu.

Podľa skutočnej udalosti.