Pavla Cicková: Dlhá noc

Raťi hiňi dugi ande chižka,
paramisi hárni ande čhavóreskri kňižka.
Séra pal sérate irinav,
ando gondolato pále avá.

Gondolato dadeskro te phúra dakero,
ande mro šéro dav, the tu deha,
lengere paramisa hine vaš mange somnakaj,
te so prékodživďom mre dadeha.

Dénašen mre šéreha,
sar o grasta véšeha.
Šunav lengero durutňipen andro vóďi,
te o pharipe ando jílo so hi.
Ráťi hiňi dugi andi chižka,
Paramisi hárňi ande čavoreskeri kňižka.
Vaš odá tuke čhavóro phenav,
paramisa save lendar me džanav.

Préko dživde but ideja,
pro verda so na sľa pochtan.
Melale mujenca la čikatar,
u pre lende- nebo kálo, čerheňa.

Kana sle duge, šilale ráťa,
paš i jagóri la romňaha,
džanenahi Roma, hot hi kiráľa,
te kana thabonani šilestar ráťaha.

O muja domárde balvaľatar,
jekhetáne burňika denahi len táto.
Andaro jílo jagalo sar jag,
džalahi kamiben so na pindžarel ňiko.

Ando vóďi na sľa smírom, džanahi
svetoha,
gondoľipen jekh ando šéro ledžan-
te noven phandle andro šudre khera,
savóre farbi la dúhake lena.

Ando bala khuven svitoskeri snaga,
o linaj čerheňa pre lende čhidel,
andaro luluďa pijen gule moľa,
barvaľipen ande pre čháve garuven.

Noc je dlhá v rómskej chyžke,
rozprávka krátka v detskej knižke,
list za listom obraciam,
v spomienkach späť sa navraciam.

Spomienky otcov, starých mám,
v myšlienkach svojich ukladám.
Príbehy ich sú pre mňa skvostom,
i tie, čo prežila som s mojím otcom.

Preháňajú sa mi hlavou
akoby kone divým cvalom.
Cítim ich dupot v mojej duši,
no i smútok v mojom srdci.

Noc je dlhá v rómskej chyžke,
rozprávka krátka v detskej knižke,
preto ti, dieťa, rozpoviem
príbehy, ktoré od nich viem.

Dokázali prežiť veky,
na voze, kde niet ani deky,
s tvárou ošpliechanou od blata,
ich prikrývka – obloha čierna, hviezdnatá.

Za dlhých chladných večerov,
pri ohníku so ženou,
cítil sa Róm, že je kráľom,
i keď telo pálil mrazom.

Tvár ošľahaná bičmi vetrov,
len z dlaní spojených šírilo sa teplo.
Zo srdca žeravého ako láva
prýštila láska dosiaľ nepoznaná.

Nepokoj v duši hnal ich krajinou,
v mysli vždy s túžbou jedinou-
slobodu mať – nie chladné múry,
tvoriť svoj svet z farieb dúhy.

Do vlasov vplietať vône sveta,
trblietky z pavučín babieho leta.
Medovú révu z kvetín sať,
bohatstvo v deťoch ukrývať.

Život v blahu nepoznali,
jediné, čo doma mali,
bola bieda v kúte schovaná-
dni o hlade nik nezráta.

Keď mamky išli po pýtaní,
suchý chlebík za šnúrkami mali.
Kto z vás by dnes taký zjedol?
Pre nich však bol ako s medom.

Mamky – ruky boľavé,
pohladili ich po hlave.
Tóny huslí kvílivých
boli dlhé ako niť.

Nebyť huslí v rukách Rómov,
nemali by ani domov,
mnohokrát ich i bili,
vďaka nim však prežili.

Áľal, dhikľal, liľal.
Očhinďal ruža, nameľardi peľostar.
Priminďa tuke báro kamiben,
Diňal tut leske paťabneha.

Paťasahi the mék paťas,
Paťaviben ča hot áčhiľa paťavibneske.
Súne pes rozgéle ando dugipen.
Muršenge pe na del te paťal,

Astarťa tut kamibneha na kamdeha,
Leskero astariben sľa gulo te dukhado,
Andar tre vošta géľa ári hóľaha-,,Ma av buter pal mande!“
Tro jílo vičinel : ,,Áčhov, ma dža – te kames, dža kaj kames.“

La balvaľatar márdo, phara burňikaha,
la dárjaha ando vóďi,
ke tute áľa pále, tu dukhade jíleha,
arakhes zór o keresto te ledžal dureder.

I dár ande leskere áťha,
phandľa ánde tre vošta,
pal o duge kale ráťa,
zasúťal bachtaľi ande leskere musja.

Prišiel, videl, zobral si.
Odtrhol si ružu, nedotknutú peľom.
Sľúbil ti nekonečnú lásku –
oddala si sa s vierou.

Verila si a veríš stále,
aj keď sľub, ten zostal sľubom.
Sny sa rozplynuli v diale –
vernosť nie je silná stránka mužov.

Pohladil ťa láskou neláskavou,
jej dotyk je slastne bôľny,
z jej pier vyšlo kruto – ,,Nechoď viacej za mnou!“
Srdce volá mlčky – ,,Zostaň – no keď chceš – buď voľný.“

Ošľahaný vetrom, s drsnou dlaňou,
s úzkosťou zovretou v päsť,
opäť sa k tebe vrátil, a ty, hoc s dušou boľavou,
nachádzaš silu kríž svoj ďalej niesť.

Previnilý výraz v jeho očiach
umlčal tvoje výčitky,
a po dlhých bezsenných nociach,
usneš opäť raz šťastná v jeho náručí.