Havrľa: V dobe šíriaceho sa extremizmu som rád, že žijem v Austrálii
Už päť rokov žije v krajine obklopenej oceánmi a čarovnou prírodou – v
Austrálii. Bohumil Havrľa, pôvodom zo Slovenska, sa tu rozhodol stráviť s
rodinou zbytok svojho života. Už od detstva však vedel, že manuálne sa živiť
nechce, hoci spočiatku musel priložiť ruku k dielu, aby v cudzej krajine prežil.
Počas práce sanitára v Čechách prispieval do časopisu Amaro Gendalos, neskôr sa
stal moderátorom internetového rádia vydavateľského združenia.
Ani v Austrálii neostal jeho moderátorský talent nepovšimnutý – vďaka
rozhovoru v austrálskom rádiu dostal ponuku podieľať sa na relácii o Slovensku a
Slovákoch. Hodinu vysielacieho času o najrôznejších problémoch a novinkách
moderuje pravidelne každý týždeň. Jeho hlas si môžete pustiť aj na internetových
stránkach rádia. Okrem toho vedie tiež hudobnú hitparádu na stránkach
www.romea.cz. Pre zrealizovanie rozhovoru sme
využili výdobytky modernej technologie a o jeho vycestovaní, radostiach i
starostiach sa rozprávali ako inak – cez internet.
NEPŘEHLÉDNĚTE
Poslechněte si hitparádu Bohumila Havrľy
Jednou z prvých vecí, na ktoré som sa chcela Bohumila opýtať, bol dôvod, pre
ktorý sa rozhodol emigrovať tisícky kilometrov ďaleko. Možno by to mohlo byť
vzhľadom k priaznivým klimatickým podmienkam i pochopiteľné, no on sa rozhodol
pre Austráliu z rodinných dôvodov, ako sám uviedol. Manželka, ktorá tam už
nejakú dobu pôsobila, a očakávaný potomok, boli viacmenej jednoznačnou voľbou.
Predstavy o výchove detí a rodinnom živote naplňovala Austrália pre Bohumila
omnoho viac než Slovensko či Česká republika. Len tak sa zbaliť a odísť ale
nieje ľahké pre nikoho. V súvislosti s emigráciou ma napadá rozhodnutie mnohých
Rómov presťahovať sa do Kanady, odkiaľ sa často vracajú späť do Čiech, protože
neovládajú jazyk, vďaka čomu sa zase nedokážu zaradiť na pracovný trh. Málokto
takúto strastiplnú cestu k lepšiemu životu vydrží…
Ani Bohumil to nemal hneď ľahké. Spočiatku pracoval v stavebníctve a chvíľu
mu trvalo, kým sa naučil pracovnú angličtinu a nie tú „turistickú“,s ktorou do
Austrálie prišiel. V tejto dobe mu pomáhal s prekladaním manželkin bratranec
ovládajúci angličtinu i češtinu. Po týchto slovách sa chytám témy jazyka a pýtam
sa akým jazykom hovoria doma.
„So synom hovoríme doma v podstate československy. Manželka česky, ja
slovensky. Vonku zase uprednostňujeme angličtinu. Boli by sme radi, aby syn
nebol ukrátený ani o jeden jazyk – teda češtinu, slovenčinu ani angličtinu a aby
pochopil, že doma sa hovorí tak a v obchode či banke zase inak“, hovorí Bohumil.
Každou zmenou človek niečo získava, ale i niečo stráca, preto moja ďalšia
otázka smerovala na to, čo stratil výberom života za oceánom. „Získal som
slobodu pre svoju rodinu, slobodu pre samého seba, stratil som však slobodu
vidieť kedykoľvek svojich rodičov, vidieť ich lásku a starostlivosť o svoje
prvorodené vnúča, stratil som možnosť požiadať nikoho zo svojej rodiny o
pokrstenie svojich detí. Jednoducho stratil som osobný kontakt so svojou
rodinou. Samozrejme spolu komunikujeme telefonicky alebo po internete, ale nieje
to úplne ono.“
Prečo sa teda nevrátiť späť do krajiny, kde prežil väčšinu svojho života,
naskýta sa otázka… „Samozrejme, že to láka. Chýba mi nielen moja rodina, o
ktorej som hovoril, ale tiež kultúra. Chýbajú mi Rómovia. Tu žijeme v rómskej
komunite len čiste v rámci rodiny. Človek tu nemá možnosti stretnúť Róma na
ulici, ísť na rómsku zábavu, zažiť kultúru. V podstate tu nieje jediný bar, kde
by hrala rómska kapela.“
Hoci má Bohumil pravdu v tom, že veľa Rómov tu na ulici nestretnete, na
rómskej zábave ste sa mohli pobaviť minimálne raz, kedy ju spolu s českým a
slovenským klubom zorganizovali v máji tohoto roku. A o tom, že mala veľký
úspech, svedčí i vysoká účasť baviacich sa pôvodom z Čiech a Slovenska.
Organizátori si pozvali rómsku kapelu Gypsy strings až z Nového Zélandu, celú
akciu moderoval Bohumil. Ten okrem iného uvádza: „Mňa samotného prekvapilo to,
že ľudia, ktorí na zábavu prišli, hoci ne – Rómovia, sa dokázali zabaviť na
rómske piesne bez ohľadu na to, čo sa deje v „Československu“ a aké postavenie v
týchto krajinách majú Rómovia.“
Na rómstvo, ktoré Bohumil spomenul, a ktoré mu v Austrálii tak veľmi chýba,
som naviazala, aj keď trochu z iného súdku. Pýtala som sa ho, či sleduje súčasnú
situáciu v Českej republike, ktorá sa dotýka extrémistických strán. A ak áno,
aký má na neonacistické politické strany názor. „Situáciu sledujem a som
šokovaný, uvádza Bohumil znepokojene hneď na začiatku. „Vážne som šokovaný tým,
čo sa deje. Konieckoncov, ak mám byť úprimný, za celých päť rokov som nebol tak
rád, že som tu ako teraz. Keď som postupne začal vidieť čo všetko sa v Európe
deje, že ľudia po sebe strieľajú, upaľujú a podpaľujú sa, tak som skutočne rád,
že moje dieťa tam nemusí vyrastať. Som šťastný, že môj syn nemusí zažívať
ponižovanie len preto, že je Róm, Cigáň, čierny… Som sklamaný, že Slovensko i
Česká republika sú tak benevolentné krajiny, že uvolnili cesty extrémizmu do
tejto miery. I z tohoto dôvodu som skutočne rád, že žijem práve v Austrálii.“
Ďakujem ti za rozhovor a prajem veľa osobných a pracovných úspechov či už v
Austrálii alebo v „Československu“
