I Cink! naznačila mikrovlnka, že ohriala rybie prsty. Otvorili sa dvierka a vôňa
smaženej strúhanky sa vmiesila medzi pečené jablká, ktoré pred chvíľou vytiahol
z trúby. Stareckým krokom zamieril k oknu, za ktorým sa mu chladil šalát. Ticho
má toľko podôb, pomyslel si, keď odhŕňal záclonu a uvidel padať na strechy áut
snehové vločky. Hlavou mu blyskol obraz Heleny z minulého roku – červeno biela
prúžkovaná zástera, šedivé vlasy stočené do drdola, v ruke vidlička, aby mohla
každú chvíľu obracať na panvici ošmahnuté rezne. Potom už len blato, ktoré sa mu
lepilo na topánky, keď stál nad rakvou. Mokré mĺkvo. Rýchlo vzal šalát, pridal
ho k pariacim sa prstom a zasadol k televízii. Panelákové ticho mu zatiaľ
nerobilo dobre. Ešte nie… Z prístroja sa na neho usmieval Vilo Rozboril sediaci
v nejakej chatrči.
„Cigáni ešte aj na Vianoce, čert aby ich vzal!“ zaklial nahlas, keď
prepínal kanál. Ktosi trikrát zaklopal na dvere bytu. Vzal ovládač, vypol zvuk a
počúval. Opäť jemné, ale naliehavé zaťukanie na dvere. Vstal a podišiel k dverám,
ale v kukátku nikoho nevidel. Spomenul si na všetky tie správy o okradnutých a
napadnutých dôchodcoch. Otvoril. Pred ním stála malá cigánka.
„Dobrý večer. Ujo, prosím vás, nemohol by ste zavolať sanitku, ocovi
prišlo veľmi zle,“ vyhŕklo zo seba drobné dievča v trblietavej ružovej sukni a
slzy malo na krajíčku.
„No, to si teda uhádla, nemohol,“ sucho odpovedal a zavrel dvere.
Pofňukávanie za dverami prepuklo v hlasný plač. Vrátil sa k načatému šalátu. Na
stole ležal telefón. Hlasito si vzdychol, vzal ho a vytočil 155.
„Haló? Áno, dobrý večer. Pošlite prosím sanitku na adresu Gorkého 42,
susedovi nie je dobre. Nie, neviem, čo sa mu stalo, bola tu jeho dcéra…
Vyšnohorský. Áno. Dobre, dovidenia.“ Opäť pustil do miestnosti televízne
postavy.
„Zima, zima, zima, všade je veliká…“ cerila sa na neho Zagorka v kožušteku.
Pustil sa do stále nedojedenej večere, už bol poriadne hladný. Na pečených
jablkách medzitým tuhlo rozpustené maslo… Telefón. Jeho vyzváňanie mu drásalo
uši. Príbor cinkol o tanier.
„Vyšnohorský, prosím?“
„Dobrý deň, rýchla zdravotná pomoc. Vy ste nám pred chvíľou volal a žiadal
sanitku na ulicu Gorkého 42?“ ozval sa dynamický ženský hlas.
„Áno, ja.“
„Mohli by ste prosím odomknúť kolegom vchodové dvere? Nemôžu sa dostať do
budovy.“
„Ehm, iste.“
„Ďakujem, pekné sviatky!“ Nestihol odpovedať a na druhej strane to
zaklaplo. Rozladený sa ponáhľal záchranárom otvoriť.
„Dobrý večer.“
„Dobrý večer, je to tretie poschodie, susedia…“ hovoril už cestou po
schodoch, len aby nemuseli ísť mlčky. Keď prišli na tretie, ukázal na protiľahlé
dvere. Nemal chuť dívať sa, zamieril preto k bytu. Zaklial. Celá situácia ho tak
rozladila, že si nevzal kľúče od bytu! Že im on vôbec volal! Stál tam v
papučiach a nemal tušenie, čo ďalej. Volať hasičov mu v túto chvíľu pripadalo
groteskné. Od pootvorených susedných dverí sa ozýval tlmený plač. Urobil krok
dozadu, aby lepšie videl.
„Koľko má manžel rokov?“
„Tridsať šesť.“
„Aha… No, je nám to ľúto, ale manžela musíme vziať do nemocnice.“ Čísi
plač v byte zosilnel.
„A musíte, pán doktor, veď je štedrý večer,“ naliehavo prosila žena, kým
si záchranár balil veci do tašky.
„Pani Horváthová, váš manžel mal pravdepodobne infarkt. Prevoz do
nemocnice je viac než nutný. Okamžite!“ dodal už rázne a so štipkou arogancie
mladý záchranár. O pár sekúnd sa dvere otvorili dokorán. Muža niesli, v závese
šla uslzená žena a dievča v ružovej sukni držiac za ruku malého chlapčeka.
„Pani Horváthová, manželovi teraz nepomôžete. Ostaňte dnes doma s deťmi a
príďte zajtra,“ predbehol záchranár ženu, skôr než stihla zatvoriť za sebou
dvere. Nezmohla sa na odpoveď, prikývla. Prešli okolo neho a zrazu sa mu začalo
všetko motať. Mal pocit, že je opäť na nemocničnej chodbe. Okolo neho pobehovali
sestry. Z jedných dverí vychádzali a do druhých zase vchádzali, na lavičkách sa
krčili neznáme tváre. Snažil sa odchytiť niekoho, kto mu povie, ako je na tom
Helena. Už sú to takmer dve hodiny, čo ju odviedli na sálu. Ovládla ho
bezradnosť. Stál tam v papučiach a čakal.
„Veľmi vám ďakujem, že ste zavolal záchranku, pán sused,“ zaťal ženin hlas
do zúfalého nemocničného ticha, až so sebou trhol. Rýchlo precitol: „Ehm, nie je
za čo. Je to moja povinnosť,“ snažil sa odpovedať čo najprítomnejšie, „zavolať
sanitku, keď je potreba.“
„Ďakujem vám z celého srdca. Zachránil ste mi muža a deťom otca. Och… a
akurát na štedrý deň!“ zabedákala. „A vy ste ostal doma sám? Prečo ste nešiel k
deťom, aspoň na tieto sviatky, keď už pani Helenka…“ nečakala na odpoveď a
pokračovala: „Viete čo, poďte sa navečerať k nám. Aspoň takto sa vám odvďačíme.“
„Ale… ehm, nerobte si starosti. Len sa mi zabuchli dvere. Ja… zavolám
synovi, či nemá náhradné kľúče a…“ rýchlo sa snažil vykrútiť z tejto trápnej
situácie, aj keď mu došlo, že telefón má v byte, a synovi tak nezavolá.
„Ale no tak, pán sused, poďte k nám, aspoň na chvíľu, kým váš syn príde,“
dotkla sa mu lakťa a jemne ho poťahovala smerom k ešte stále naširoko otvoreným
dverám. Tesne predtým, než nadobro prekročil prah bytu, ho začal nenápadne
nahlodávať pocit pokrytectva.
„Sadnite si… Jaj, Miško, Miško, čo len s tebou bude…“ znovu si pripomenula
žena smutnú udalosť a utrela si opakom dlane slzu. Sadla si za stôl, kde už
mlčky sedeli obe deti. Aj jemu chvíľu trvalo, kým si plne uvedomil, v akej
situácii sa nachádza. Rozhliadol sa. Sedeli v kuchyni. Na linke zbadal obrovskú
misu plnú rezňov, na sporáku panvicu a dva hrnce. Po celej dĺžke okolných stien
sa tiahli červené, biele a oranžové umelé kvety. Nad stolom viseli dva obrazy.
Ten menší zobrazoval Ježiša s otvorenou náručou, vo väčšom boli nastrkané
fotografie. Malé deti, jedna svadobná, asi tri pasové, mladý muž v uniforme a
pohľadnica s bernardínom a nápisom CHÝBAŠ MI. Na stole bola ďalšia misa s
rezňami, rybie filé, šalát, porcelánová misa s polievkou, tácka s koláčmi.
Ležalo tam päť tanierov, v štyroch z nich bola polievka.
„Prepáčte, vy ste zrejme niekoho ešte očakávali.“
„Nečakali, pán sused. Viete, u nás je taký zvyk. Na štedrú večeru vždy
prestierame o jeden tanier na viac. Človek nikdy nevie, kedy príde nečakaný hosť,“
vysvetlila a zdvihla kútiky úst na znak úsmevu. Nabrala mu polievku, začali jesť.
Pozoroval, ako deti mlčky jedia so sklopenými očami. Spomenul si na vnúčatá a
ich veselé oči. Zrazu mal silné nutkanie povedať niečo vtipné. Chcel aspoň
trochu zvláčniť vzduch, rozjasniť dve detské tváre. Čušal. Čušal a jedol.
Pripadal si ako votrelec.
„Viete,“ začala, „ je mi ľúto vašej Helenky. Bola to veľmi dobrá žena.
Toľkokrát nám pomohla, že to ani nespočítam. Nikdy nezabudnem, ako k vám vzala
naše deti, keď ich chcela zbiť tá partia chlapcov. Skíni či čo boli,“ obrátila
sa s otázkou v tvári na deti, potom zase na neho a pokračovala, „a kým sme
prišli z roboty domov, aj najesť im dala… Hovorila vám?“ „No, nespomínam si,
bolo to už asi dávnejšie.“ Bol si istý, že Helena mu o tom nepovedala zámerne.
Dobre vedela, čo si o cigáňoch myslel.
„Hej, dávnejšie, dávnejšie, to som ešte aj ja do roboty chodila. Jaj,
škoda jej, Helenky. Málo takých ľudí tu v meste, ako ona bola… Spomínam na ňu
často. Aj kvety jej zavše chodím polievať, čo nasadila tuná, u nás na chodbe.“
„Mami,“ nesmelo sa ozval chlapec, „už sa môžeme pozrieť?“
„No poďte.“ Chvíľu mu trvalo, kým pochopil. Viditeľne potešené deti vstali
od stola a vošli do izby, kde blikal ozdobený stromček. Šušťanie papiera, jééé,
Eva, pozri, pozri! Vrrrm, vrrrrm, autíčko jazdiace po koberci, hííí, to tričko
je krásne, mami… Pomaly vstal a zamieril k dverám.
„Pán sused,“ ponáhľala sa za ním, „a vy už idete? Nemám pre vás nič. Och,
nate, vezmite si aspoň toto. Nič viac nemám.“ Rýchlo z daru ešte zotrela
utierkou prach a vložila mu do dlaní malú sošku s Pannou Máriou a dieťaťom v
náručí.
„Ale to nie, nie, nerobte si starosti…“ rozpačito jej vracal vianočný
darček. Teraz sa už vážne cítil dosť nepríjemne.
„Aké starosti, vezmite si to prosím vás, je štedrý deň. Urazili by ste ma,
keby ste si to nevzal,“ odpovedala spôsobom, že nebolo možné odporovať. Chytil
kľučku na znak odchodu, v druhej ruke zvieral sošku, potil sa: „Tak ja už pomaly
pôjdem, nechcem vás príliš zdržiavať. Pozdravujte manžela, keď za ním pôjdete…“
Odmlčal sa. Premýšľal, čo ešte by mohol povedať na znak vďaky a slušnosti, v
duchu vianočnej nálady, ktorá sa mu nechutne votrela pod kožu. Predbehla ho:
„Pozdravím, ďakujem vám ešte raz, že ste zavolal záchranku. Pekné sviatky a
božieho požehnania prajem, pozdravte synov i vnukov.“
„Určite, pekné sviatky aj vám.“
Zatvorila za ním a on zhlboka vydýchol. Rozovrel dlaň. Porcelánové ticho.
Na malý moment sa mu zdalo, že je s ním: Tak vidíš dedo, vravela som ti, že nie
sú zlí. Majú srdce na správnom mieste. Za dverami začul detský výskot. Chodí
polievať Helenine kvety, hm. Konečne sa usmial. Zrazu sa otočil a rýchlym krokom
zamieril na medziposchodie, kde bolo asi šesť veľkých kvetináčov. Rozhliadol sa
a nadvihol posledný. Bol tam. Kľúč, ktorý tam kedysi schovala, keby náhodou…
Myslela na všetko. Vzal ho a utrel si slzu, ktorá mu nevdojak skĺzla po líci.
Nadýchol sa a zamieril do bytu.
